Otázka ceny pracovnej sily sa pravidelne objavuje v požiadavkách európskych inštitúcií na adresu krajín čerpajúcich „pomoc“, v odporúčaniach členským štátom v rámci koordinácie makroekonomických politík a naposledy aj v diskusiách o prehĺbení integrácie v eurozóne. Oficiálny príbeh je asi takýto: Vysoká cena pracovnej sily prispela k vzniku krízy v krajinách periférie. Dnes je jedným z hlavných dôvodov tvrdohlavo vysokej nezamestnanosti a nízkej konkurencieschopnosti niektorých ekonomík. Ergo, ak by Grécko, Portugalsko, Taliansko, Francúzsko… dokázali znížiť cenu pracovnej sily, posilnia export, oživia ekonomiku a zvýšia zamestnanosť.
Prostriedkom sú štrukturálne reformy, ktoré zvýšia „flexibilitu trhu práce“. V preklade: oslabenie odborov, ochrany pracovníkov, kolektívneho vyjednávania a vôbec akýchkoľvek mechanizmov, ktoré môžu tlačiť na rast miezd. Trpká medicína, no potrebná. Alebo, ako vraví ďalšie obľúbené porekadlo niektorých politikov, prikrývať sa môžeme len takou perinou, na akú máme.
Podľa štatistík, s ktorými pracuje aj Európska komisia (AMECO), podiel miezd na HDP nám však v pôvodných dvanástich krajinách eurozóny od začiatku 70. rokov utešene klesá. V takom Grécku, ukážkovom príklade nehorázne vysokých požiadaviek zamestnancov, z približne 60 na necelých 50 percent v súčasnosti. Mierne narástol v prvých rokoch existencie eurozóny, pravdepodobnou príčinou bolo vyrovnávanie sa s rastom cien spôsobeným masívnym prílevom zahraničného kapitálu. Iba pre poriadok, vo všetkých „starých“ členských krajinách je tento podiel vyšší. Ostáva záhadou, prečo nie je tento raj nízkych miezd exportným šampiónom formátu Nemecka. Pravdepodobne preto, že problémy v eurozóne súvisia skôr s nerovnováhami, ktoré spôsobili neregulované finančné toky.
Nielen to, vzťah medzi podielom miezd a udržateľným rastom môže byť úplne opačný. Viaceré empirické ekonomické štúdie (napr. Onaran a Galanis, 2013) ukazujú, že pokles spotreby spôsobený znižujúcim sa podielom miezd na národnom produkte nie je kompenzovaný rastom súkromných investícií. Celkový domáci dopyt teda klesá, krajina dokáže udržať rast iba vďaka exportu.
To, že nemôžeme všetci viac vyvážať ako dovážať, je zrejmé. Vo veľkých ekonomikách zahraničný obchod typicky nedokáže tento pokles vykryť. Súčasné Nemecko je výnimkou, nie príkladom hodným nasledovania.
Zabudnime na rožky a periny. Požiadavky na znižovanie nákladov na pracovnú silu, ako ich dnes formulujú európske inštitúcie a väčšina národných politikov, sú predovšetkým cestou k menej rovnej spoločnosti.
Nespochybňujem, že je to legitímny názor na usporiadanie spoločnosti. Len to treba povedať priamo. Hoci chápem, prečo je ťažké niektoré veci povedať natvrdo. Nová budova ECB vo Frankfurte po strede už o tom vie svoje. Pamätáte si tú československú klasiku? „Myslete si, že sme jen lůza, že se nás nemusíte bát…“