Nedávno sa mi chválil známy z Rakúska, že v roku 1990 si mohol na bývanie požičať peniaze z banky za 11,5 percenta ročne, pričom dnes si jeho syn požičal na kúpu domu za úrok 1,35 percenta.
Každý, kto si v súčasnosti požičiava, míňa peniaze, ktoré ešte nezarobil, rovnako ako politici rozdávajú sociálne balíčky spolu s pokračovaním zadlžovania ekonomík a prenášaním dlhov na tých, čo sa možno ešte ani nenarodili. Oficiálne miery inflácie sú nielen v EÚ veľmi nízke a ceny väčšiny aktív neúmerne vysoké.
Všetky aktíva, ktoré majú nejakú šancu rásť (akcie, nehnuteľnosti, zlato, striebro, vzácne obrazy a pod.) sú pri pohľade do spätného zrkadla cien trebárs z roku 2000 neuveriteľne drahé. Veď iba zlatá minca s váhou jednej unce (31,1 gramu), ktorá vtedy stála 300 eur, dnes vyjde investora takmer na 1 100 eur. O nehnuteľnostiach ani nehovoriac. Nemusíme sa preto pozerať iba na slovenské podmienky. Cena vlastného príbytku či energie a poplatky spojené s bývaním medzitým vzrástli na niekoľkonásobok, a to oveľa prudším tempom ako predstavovala oficiálna miera inflácie.
Podľa centrálneho inštitútu DZ Bank v Nemecku prišli iba nemeckí sporitelia vinou čoraz menších úrokov sporiacich produktov za uplynulých päť rokov celkovo o 190 miliárd eur. Veľa obyvateľov EÚ, najmä v nových členských krajinách, je pomerne konzervatívne založených a nechce podstupovať investičné riziko spojené s kúpou akcií či investovaním odkladaných úspor do dynamickejších podielových fondov.
Roky po prepuknutí finančnej krízy totiž ukázali, že ich správcovia myslia v prvom rade na vlastné vrecká a investorom sa z úspechov rastu akciových titulov ujdú iba odrobinky. Najmä vtedy, ak spanikária a v čase poklesu začnú predávať svoje podiely vo fondoch, čím sa možno dočasná strata stane trvalou. Bez podstúpenia rizika sa dnes nedá dosiahnuť z pohľadu investora výnos, ktorý by dokázal zaručiť predovšetkým peniazom odloženým na obdobie staroby výnos vyšší ako očakávaný rast životných nákladov.
Nafukovanie bublín akciových a realitných fondov opäť pripomína situáciu pred rokom 2008. Ten bol poslednou etapou dlhšieho hospodárskeho cyklu vyznačujúceho sa vysokým hospodárskym rastom, eufóriou majiteľov nehnuteľností a akcií, ktoré stále draželi, a bankárov, ktorí sa spoliehali na trvalé dosahovanie ziskov zo špekulatívnych obchodov. Tie však nemali nič spoločné s reálnou ekonomikou.
Víťazom dnešných európskych úrokových paradoxov sú iba dlžníci. Slovensko má šťastie, že skôr ako by sa u nás rozmohli hypotekárne úvery v cudzej mene na obstaranie bývania, sa krajina rozhodla urobiť všetko pre prijatie eura. Aj preto sú nám vzdialené excesy z Maďarska či Poľska, kde sa úveroví dlžníci s hypotékami vo švajčiarskych frankoch dostali do neriešiteľnej pasce, z ktorej im majú pomôcť namiesto bankárov tamojší politici.