Niektoré akože dobré fóry sa vracajú a do omrzenia opakujú, iné sú aj po rokoch aktuálne. Tak sa nám napríklad ako bumerang vracia a otravuje dosť otrepaná téma o povinnom čítaní na školách. „I politujeme, i sníme“, odhodíme a… nič. Počkáme si, že akože čo!
Autori školských osnov, učebníc, tety učiteľky v službe aj vo výslužbe odpovedajú na zvedavé novinárske otázočky. Do debaty sa zapájajú aj spisovatelia a radia, či a čo čítať, aby národ aj tak hlúpnuci neosprostel nadobro.
A do toho tu máme i Rok Ľudovíta Štúra, kurnik šopa, aj so Štúrom nudným a nezáživným, i s celou jeho kamarilou. Ba boli pred ním takí, čo po slovensky písali, ale samé otravné a nečitateľné veci. A tak namiesto toho, aby som zdieľala vlastné spomienky, znovu som sa nechala zatiahnuť do otrepanej diskusie o povinnom čítaní.
Nikoho sa nechcem dotknúť, alebo dobre, všetkých sa chcem dotknúť! Tam totiž podľa mňa leží naša bieda – v našom nečítaní a nezáujme o vlastnú literatúru či históriu. Nie že by sme nemali zaujímavú a dobrú literatúru a zaujímavé a dobré dejiny, ale v školách väčšinou sedia tety, ktoré literatúra nezaujíma a nevedia o nej hovoriť tak, aby to niekoho zaujalo.
Aj my sme mali šestnásť a pani profesorka Horváthová nás naučila čítať. Čítali sme aj Valaskú školu – Hle človek opilý žádnemu nemilý aj Sladký je chren červíčkovi. Netreba mudrovať o zjednodušení literárnych textov, narapovaní Valaskej školy či zaradení Keleovej-Vasilkovej do študijného programu, ani o žiakoch, čo o literatúru nemajú záujem. Žiak je leňochod obecný a nemá záujem ani o fyziku, najradšej mága podobne ako jeho rodičia a učitelia mobil, no vari by sa malo konečne hovoriť o znudených dámach učiteľkách, čo nečítajú knižky a zohavia akýkoľvek záujem.
Budúce tety slovenčinárky študujúce v Trnave či Nitre by to mali vedieť, keď sa idú na pár rokov uložiť do škôl a sťahovať z internetu ročníkové práce o slovenskom romantizme alebo moderne. Učiteľstvo je „sväté povolanie“, na našich deckách bude raz stáť svet a keď im neponúkneme a neukrojíme, vezmú si raz samy, len nevieme čo. Kultúrnosť a gramotnosť, aj intelektuálna, je základ.
Deti aj mladí sa kedysi dávno-pradávno učili deklamovať celé knižky, učili sa rétoriku a kaligrafiu, čo sa neskôr odrážalo na ich spôsoboch. Všetci sme sa niekedy učili naspamäť Mor ho aj úryvky z Maríny. Básnička ešte nikoho nezabila, ani prečítaná strana.
Keď vidím učiteľky, ako „pindajú“ na školu a na osnovy, bila by som sa. Nevedia ľudové pesničky, nepoznajú vážnu hudbu, maliarov, spisovateľov a keď hovoria o uzákonení spisovnej slovenčiny, pletú si Hlboké s Dobrou Vodou a Jána Hollého s Jánom Kollárom! Pod ich kuratelou vyrastajú z leňochodov tuponi. Budúci čitateľ sa rodí doma pod perinou pri mame, tatovi či babičke, aby sa napokon zrazil s pani učiteľkou, ktorá mu slovenčinu a literatúru zhnusí.