Na druhej strane, u nás v rodine ani v tých okolo mňa sa kedysi MDD neoslavoval. Ani sme nerobili detské narodeninové oslavy s balónikmi, spolužiakmi, spolužiačkami, programom, party, gardenparty, ani diskotéky…
Keď som mala desať, oslavovala som so svojou najlepšou kamarátkou Gabikou, mamou, sestrou a profesorkou nemčiny Taubingerovou Kissovou, ktorá nám dávala hodiny doma. Mama kúpila v cukrárni gaštanové jazýčky a každej fľašku malinovky.
Pani profesorka nás učila tancovať charleston. Priniesla tiež svoju obľúbenú knižku – staručké dievčenské vydanie románu Nataše Čárskej Sibirôčka. V knižke bolo zima, číhali medvede a len sa to tam tak hmýrilo dramatickými situáciami, ktoré sa zamotávali, aby sa v závere všetko šťastne skončilo a rozmotalo! Tú knižku aj maminu Polyannu som mala rada. Polyanna sa hrá s okolím hru na radosť. Zo všetkého sa dá tešiť, ten dôvod zavše treba hľadať, ale vždy sa nájde, aj keby mal ležať ako ihla v kope sena.
Treťou kamarátkou mi od jedenástych narodenín bola knižka Colette Vivierovej Dom drobných radostí a štvrtou narodeninové Dievčatko Bridinetta.
Moje dievčatko Barborka narodeniny oslavuje s nami, s rodičmi, na potulky po štadiónoch za šašom Jašom a hasičmi či ťahať lano a nakupovať drahé malinovky a bublifuky sme nešli, bola chorá. Priniesla som jej z knižnice Heidi, ktorú pozná z televízneho seriálu. Urazená a smutná, ostatní šli do kina, do parku a ona musí mame nahlas čítať. Aj ja som musela. Niekedy mame, inokedy babičke.
Keď mi kolegyňa rozprávala, kde všade bola so synom, aby oslávili Deň detí, a čo všetko robila a kúpila, obdivovala som ju. Všetky mamy, tatov aj učiteľky, ktoré sa strmhlav vrhajú oslavovať akýkoľvek detský sviatok.
Pre mňa bol sviatok, keď sme boli spolu a vždy som dostala dáku knižku. Dnes sa vraj knižky nenosia. Ale aby ste si to mysleli, nesmeli by ste pracovať v pezinskej knižnici na detskom oddelení. Nosia a nosí sa aj MDD.
Prvýkrát mi bolo ľúto, že tam nie je moja malá a že nie som dieťa. Julka a Veronika, moja kamarátka a kolegyne prezlečené za šašov, urobili také „tóčo“, že nám mohli závidieť všetky školy a deti sveta. Decká boli v rozprávke, teda túlali sa z rozprávky do rozprávky. Veď sme knižnica.
Napadlo mi, že takéto oslavy narodenín aj Dňa detí by som prijala, a že u nás je naozaj dobre. Spýtajte sa pezinských detí!