Vnútropolitické súvislosti sú zrejmé. Tvrdý postoj Angely Merkelovej, Alexandra Stubba, ale aj Roberta Fica či Petra Kažimíra je hrou pre domáce publikum. Po piatich rokoch skresľovania diskusie obrázkami zlých, nespoľahlivých a lenivých Grékov, by sa ich mohol zastávať len politický samovrah. Alebo nenapraviteľný idealista.
Medzinárodný menový fond sa snaží predovšetkým vypadnúť z tejto európskej rodinnej drámy. Jeho účasť na „pomoci Grécku“ nebola nikdy u neeurópskych členov populárna a bola možná iba za cenu obídenia viacerých interných pravidiel. Ak chce šéfka MMF Christine Lagardeová vážne pomýšľať na znovuzvolenie, potrebuje túto kauzu uzavrieť čo najskôr. No nejde len o osobné ambície. Grécka pôžička prilieva olej do ohňa nespokojnosti s euroamerickou dominanciou nad MMF a Svetovou bankou.
Ostávajú širšie záujmy „európskych veriteľov“. Naťahovanie neistoty a neochota ustúpiť pomáha destabilizovať Tsiprasovu vládu. Prvou alternatívou je jej pád: buď pre rozkol v strane Syriza po tom, čo vláda prijme požiadavky veriteľov, alebo pre odstúpenie premiéra. Nahradí ju „ochotnejšia“ úradnícka vláda a budú nasledovať predčasné voľby.
To však nesie riziká. Hoci je Alexis Tsipras pre európskych lídrov nepríjemným dôkazom neschopnosti riešiť krízu menovej únie, pravdepodobne si uvedomujú, že stále je lepšou z alternatív. Tzv. štandardné grécke politické strany sú skompromitované. V mizérii, v ktorej sa krajina ocitla na konci roku 2014, dala Syriza nahnevanému a do rohu zahnanému gréckemu voličovi progresívnu, proeurópsku nádej. Na rozdiel od Dánska, Francúzska, Fínska či Holandska, kde mainstreamu šliapu na päty nacionalistické, xenofóbne a antieurópske strany.
Preto sa zdá, že európski lídri preferujú scenár „skrotený Tsipras“. Dohoda s veriteľmi nepovedie k pádu vlády, len k rozpadu Syrizy. Odíde radikálne ľavicové krídlo a vládu podporia poslanci stredoľavého Potami, prípadne zvyšky Pasoku. Obe strany sa hlásia k európskym sociálnym demokratom, a tak môžu garantovať, že Atény nebudú vystupovať proti bruselsko-frankfurtskému konsenzu.
So skroteným Tsiprasom sa vyjedná tretí záchranný balík. Ak sa bude dobre správať, možno mu raz ponúknu členstvo v klube európskeho politického mainstreamu. Alebo ho po čase zomelie stranícka politika, nezmyselné kompromisy a nespokojnosť voličov a aj so svojím ministrom financií ostane len nepríjemnou spomienkou na chvíle, keď si európski lídri museli vypočuť nepríjemnú pravdu.