Filozofi a ekonómovia sa dlhodobo pokúšajú skúmať vzťah medzi peniazmi a šťastím. K zaujímavým výsledkom sa dopracovali vo svojej vedeckej štúdii nositeľ Nobelovej ceny Daniel Kahneman a jeho kolega Angus Deaton na základe vlastného dotazníkového prieskumu, ktorý urobili na vzorke asi pol milióna obyvateľov USA.
Títo vedci z Princetonu zistili, že kto viac zarába, je zvyčajne aj šťastnejší. Pritom podľa nich platí, že od hranice príjmu 75-tisíc dolárov ročne (asi 68-tisíc eur) sa už efekt zväčšovania šťastia vôbec neprejavuje! To znamená, že subjektívne posudzovaná kvalita života sa nad hranicou tohto príjmu nielen nezvyšuje, ale dokonca čiastočne klesá, pretože človek s takýmto príjmom už má všetko, čo na dobrý život potrebuje.
Meranie šťastia je naozaj vecou nastavenej optiky tých, čo k tejto otázke poskytujú svoje stanovisko. V mnohých chudobných krajinách je preto index šťastia u obyvateľstva veľmi vysoký, lebo ľudia sa tam dokážu tešiť aj z toho, čo my považujeme za maličkosť alebo samozrejmosť. Dôležitú úlohu pri meraní a vyhodnocovaní šťastia tvorí aj obyčajná závisť, najmä vo vzťahu k nášmu okoliu. Ten, kto závidí susedom či kolegom majetkové alebo príjmové pomery, si výrazne zhoršuje prahovú hranicu vlastného pocitu šťastia.
Ak by sme mali definovať šťastie, ide v zásade o bezprostrednú spokojnosť so životom. Viac peňazí na účte treba však porovnať s tým, čo jednotlivcovi zostane po zaplatení nákladov na bývanie či splátky úverov.
Iní americkí vedci prišli k záveru, že žiadna hranica šťastia neexistuje. Ekonómka Betsey Stevensonová a Justin Wolfers z Michiganskej univerzity spolu s odborníkmi z Gallupovho inštitútu pre výskum trhu dospeli k záveru, že so stúpajúcim príjmom rastie i spokojnosť so životom a šťastie jednotlivcov, pokiaľ nie sú unavení zarábať ďalšie peniaze.
Mať viac peňazí, znamená predovšetkým väčšiu nezávislosť od externého prostredia. Výnimkou sú iba prípady, keď má bohatý človek z morálno-spoločenského pohľadu osobne veľkú zodpovednosť za dosahovanie príjmov iných ľudí, ktorí s ním alebo pre neho pracujú.
Podľa najnovších štúdií Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) má Slovensko v ukazovateli priemerná mzda v parite kúpnej sily nelichotivé postavenie predposlednej krajiny od konca rebríčka. Za nami je už iba Estónsko, čiže sme na tom horšie ako Poľsko a Maďarsko, kde kúpna sila zamestnancov s priemerným zárobkom je o niečo vyššia ako u nás.
K negatívnym faktorom znižujúcim úroveň šťastia patria stres a starosti ohľadom budúcnosti. Týka sa to najmä ľudí, ktorí majú úvery a iné dlhy v súbehu s neistým pracovným miestom. Na Slovensku je hranicou šťastia ročný príjem jednotlivca vo výške asi 50-tisíc eur. Príjmy nad touto sumou totiž nepodliehajú žiadnym zdravotným odvodom, čo umožňuje rýchlejšie zhromažďovať kapitál a byť tak finančne nezávislejším.