Situáciu mestskej hromadnej dopravy poznáme všetci. Pravda, okrem tých, ktorí ju plánujú. A užívajú si ju aj obyvatelia bratislavského sídliska Dlhé diely. S malým rozdielom. Po piatich minútach jazdy musia „pod kopcom“ vystúpiť, hromadne sa presunúť nebezpečnou križovatkou a čakať na električku. V nej sa už tiesnia ľudia z Karlovej Vsi a Dúbravky, aby sa o zastávku ďalej pripojili aj študenti a študentky z internátov Družba a Lafranconi i z priľahlých vysokoškolských fakúlt.
Aby sa dobrodružstvo pri semaforoch a tela na tele neskončilo tak rýchlo, tí, čo nepracujú v meste, musia o pár minút opäť prestúpiť. Dlhodielčania, ktorých žije na neveľkom kopci asi toľko ako v priemerne veľkom slovenskom meste, napríklad v Piešťanoch, sú vinou MHD „radostne“ naladení už od rána. A s nimi zvyšok západnej časti mesta, ktorý na dlhodielsku politiku MHD dopláca rovným dielom.
Asi 30-tisíc ľudí zo strmého kopca nad Karlovou Vsou nemá priame spojenie s mestom. Koľký div, že na mnohých z nich nerobia veľký dojem optimistické zelené podujatia typu Bratislava bez áut. A, mimochodom, Dlhé diely obsluhujú dva spoje (skoro ráno tri), Piešťany jedenásť.
Sen dlhodielskych cestujúcich, smiešna asi iba šesťkilometrová trasa do mesta jedným spojom, ktorú by stačil pokryť štvrťhodinový neprestupný lístok za 70 centov, sa čakaním na zastávkach natiahne v tom lepšom prípade na raz toľko a lístok je, samozrejme, potrebné mať prestupný za 90 centov alebo električenku, ktorá je cenovo asi taká „výhodná“ ako lístky samotné.
„Žiadali sme, aby sa rozšírenie linky 133 ako jedna z priorít mestskej časti Karlova Ves zapracovalo do rozpočtu hlavného mesta,“ bije sa za „Dlháče“ tamojšia starostka Dana Čahojová. Márne. Magistrát kontruje nezmyselnou výhovorkou o súbehu časti dlhodielskej linky s električkovými trasami, akoby inde súbeh spojov neexistoval.
V minulosti by sa na Dlhé diely vzťahovalo slovné spojenie pánu bohu za chrbtom. A to nielen v súvislosti s MHD. Bolo by na smutno-satirickú prípadovú štúdiu písať o betónovom sídlisku prakticky bez zelene uprostred bývalých lesov, pasienkov, vinohradov a záhrad, kde sa nedarí nikomu a ničomu okrem bánk, troch obchodov s potravinami z prostredia známych reťazcov a asi dvoch desiatok(!) reštaurácií, barov a herní. Ostatné prevádzky sa tu krútia v režime: otvoríme, skúsime, nejde to, zavrieme.
Sídlisko veľkosti okresného mesta, kde si nekúpite poriadne ani tenisky či mobil, kde športovisko rovná sa školské ihrisko, kde si nepožičiate knihu, neprejdete sa v parku, nezájdete do kina ani na koncert, to sú Dlhé diely. A ešte ani len do toho mesta sa poriadne nedostanete. Životné funkcie akoby zázrakom zachované, zdravie však veľmi chabé. Slovensko v malom. Čakajúce na svojho Godota?