Píše, že časť detí vôbec do školy nechodí alebo len pár zím. Tak je to pre nedostatočnú vôľu prijať zákon o povinnej školskej dochádzke. Štúr polemizuje s odporcami miešania sa štátu do vzdelávania a tvrdí, že zodpovednosť a prísnosť štátu je pre rozvoj vzdelanosti úplne podstatná. Vyzdvihuje Prusko, ktoré zaviedlo povinnú školskú dochádzku od šesť do štrnásť rokov a „vzdelanosť sa tam navidomoči zovšeobecňuje“.
Na Štúrových článkoch zaujme aj to, že viaceré dnes bežné slová ako túžba, zameranie, úsilie či nedostatok dopĺňa ekvivalentmi v latinčine a nemčine. Tušíme, aké náročné bolo písať o verejných témach v čase, keď sa diskusia o nich len rodila a chýbala istota zrozumiteľnosti jednotlivých slov.
Dnes sa obídeme bez barličiek inojazyčných termínov. Dostávame vzdelanie, ktoré je podľa Štúra najväčším dobrodením, lebo „človek vyučený hodnote svojej ľudskej sa stáva lepším a užitočnejším svojej obci a krajine a varuje sa surových, z nevedomosti pochádzajúcich výstupkov, vypĺňa s ochotou svoje povinnosti a zná i vo všelijakých života okolnostiach sebe aj druhým pomáhať“.
Dostávame vzdelanie, ale nie celkom podľa Štúrových predstáv. Cudzie výrazy nepotrebujeme, no slová, najmä tie, týkajúce sa vecí verejných, nie sú ešte nabité spoločnými významami. Vyučovanie v chápaní verejných tém a politík neprebieha. Svet ľudsko-právnych dokumentov a bežné uvažovanie zostávajú neprepojené. Výklady znalcov práva akoby slúžili najmä na izolovanie a učičíkanie pohodlného svedomia.
Vezmime si náš odpor k pomoci utečencom a ku koordinovanej pomoci. Ak sa porovnáme s Nemeckom, tak musíme, ako kedysi Štúr, vidieť našu nevzdelanosť. Rozdelenie pomoci prisťahovalcom a starostlivosti o ich integráciu do susedstiev je tam samozrejmou povinnosťou spolkových republík a miestnych samospráv. Ak sa rebeluje, tak pre klesajúcu podporu bytovej výstavby a aktivít, ktoré pomáhajú prekonať bariéru cudzosti. My poučení nie sme a nechápeme, čo spôsobujeme odmietaním zariadení slúžiacich tým najzraniteľnejším, ktorí nám nie sú pochuti. Nik nás nepoučil, že aj hlasovaním o „tehle“ hlasujeme o právach ľudí. Nemecká integračná politika nepripúšťa zbavovať sa zodpovednosti za životné podmienky a integráciu „cudzích“. Jej hybnou silou je najmä schopnosť vidieť dopredu a za roh. Teda chápať, že podpora „cudzích“ je investovaním do pokojného súžitia a stability spoločnosti. Rozvoj takejto chápavosti nemožno nechať na spontánnosť. Predpokladá celoživotnú občiansku výchovu a štátnikov, ktorí vo verejných prejavoch ukazujú, ako vyzerá občiansky zrelé uvažovanie.
Štúrovo pojednanie o povinnom vzdelávaní nadväzuje na jednu z kľúčových myšlienok prvého čísla Slovenských národných novín. A to, že dôkladné „hľadenie si do vnútorností a vedomie si vlastných chýb je podmienkou napredovania: aby sa nám dielo naše podarilo, musíme vyznať, že nízko, veľmi nízko stojíme.“ Inak to nie je ani dnes.