Prvé októbrové vydanie prinieslo silnú tému. Zopakujem ju pre prípad, že vo vplyvných domácnostiach mali vypnutý televízor. Bola ňou vyhliadka na starobu v chudobe, ktorá čaká istú pani Šimovú. Ak sa veci nezmenia.
Pani Šimová sa osobne stará o ťažko postihnutého syna, ktorý má 24 rokov, nechodí a nerozpráva a je plne odkázaný na pomoc druhých. Žije však najlepšie, ako sa dá – s mamou, ktorá mu z výrazu tváre vyčíta, čo potrebuje a ako sa má. Nik o tom nepochybuje a nežiada, aby sa už osobne nestarala o syna. Zástupcovia inštitúcií však v relácii potvrdili jej obavy, že zabezpečenie v starobe a osobná starostlivosť o postihnutého príbuzného sa u nás nedajú spojiť.
V čase, keď Európa vyzdvihuje osobnú starostlivosť, to znie neuveriteľne. Dlhé cudzie slovo deinštitucionalizácia, naznačujúce prechod od starostlivosti v organizáciách k starostlivosti v komunitnom a rodinnom prostredí, už predsa nie je jazykolam ani pre našich ministerských úradníkov a správcov eurofondov.
Pre tých, čo doma opatrujú ťažko postihnutého, je to tvrdý fakt. A nie je ich málo. O blízke či zverené osoby sa u nás stará viac ako 57-tisíc ľudí. Takmer 32-tisíc je v podobnej situácii ako pani Šimová: sú v ekonomicky aktívnom veku a ich hlavnou a jedinou prácou je 24-hodinová starostlivosť o postihnutého príbuzného.
Všetci títo obetavci dostávajú od štátu príspevok na opatrovanie. Jeho základná suma je dokonca o čosi vyššia ako životné minimum, no klesá po každej valorizácii invalidného dôchodku zverenej osoby. Štát síce nie je macošský, no celodennú domácu starostlivosť o postihnutého príbuzného nepokladá za prácu, ktorá by mala mať garantovanú výšku odmeny.
Pre budúcnosť opatrovateliek má nevôľa pristupovať k ich práci ako k riadnemu zamestnaniu ešte nepríjemnejšie dôsledky. Štát im síce platí dôchodkové poistenie, no len dvanásť rokov Príspevok je nízky a „mzdový bod“ nepatrný. Aj keby sa opatrovateľka starala o zdravotne ťažko postihnutého tridsať rokov a robila to bez poznania dňa a noci, päťdňového pracovného týždňa a nároku na dovolenku, podľa Sociálnej poisťovne nebude mať na minimálny starobný dôchodok nárok. Lebo pre naše právo celodenná domáca starostlivosť nie je riadny pracovný pomer.
Pani Šimovú a desaťtisíce podobne ušľachtilých ľudí čaká v starobe živorenie na sociálnych dávkach. Jej vyhliadky by mali byť varovaním pre tých, čo v procese deinštitucionalizácie starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutých vidia všeliek. Ak sa nezmení legislatíva, deinštitucionalizácia iba rozšíri rady tých, ktorí budú v starobe trieť biedu za to, že sa obetovali pre blaho svojich menej šťastných príbuzných.