Priplichtil sa k už hrajúcej skupine alebo si sám kopal loptu a niekto sa pridal k nemu. Do večera ich hralo ako hadov. Každý večer mi rozprával, kto všetko hral, ako stretol Slovákov, Čechov, ako ho priviezol domov rabín, ako Židia hrávajú v jarmulkách, ako sa pridávajú Arabi, Američania, Poliaci, akí sú Rusi dobrí hráči.
Čakávala som ho doma, na Squirrel Hill v židovskej štvrti, kde sme bývali, a vyzerala z okna. Jeho rozprávania boli pre mňa zážitkom.
Dopoludnia som chodievala plávať. Pozorovala som ľudí okolo seba. Takmer všetky ženy mali niekde tetovanie. Američanky sa v šatniach ani v sprche vôbec neostýchajú. Debatujú ako na ulici. Okolo obeda chodievali plávať kamarátky vozičkárky. Aj tie si v sprche štebotali ako lastovičky. Keď som šla plávať večer, stretla som v bazéne ženy v čádore.
Poznala som autobusárov. Na rozdiel od našich slovenských takmer všetci mali veľký rozprávačský apetít. Zavše som mala pocit, že všetci ľudia v autobuse sa poznajú alebo sa chcú poznať.
V samoobsluhe obsluhoval chlap, ktorý chodil v ženských šatách. Vždy som rozmýšľala, v akom štádiu premeny je. Či chce byť ženou, alebo mužom. Pri pokladniciach do papierových tašiek nakladali nákupy postihnutí ľudia. Zavše aj mentálne a zavše im to dlho trvalo. Košík ste si mohli s nákupom vziať domov a nechať zaparkovaný pred domom, ráno chodilo auto a zamestnanci obchodu tie košíky zbierali.
V nedeľu dopoludnia sme chodievali do kostola. "Prečo je tu toľko vozičkárov?” pýtal sa ma syn. "Nie je ich viac ako u nás doma, ale môžu chodiť von, na plaváreň, voziť sa autobusmi.” odpovedal mu muž.
Na Squirrell Hill opravovali cestu. Policajtka s píšťalkou v ústach takmer všetky deti poznala po mene a prevádzala cez cestu. Ľudia sa na rozkopávku chodili pozerať. Ulicu opravili za týždeň, ale robili aj v noci.
Keď mi bolo smutno za domovom, zašla som do kníhkupectva a listovala v knižkách známych aj neznámych autorov. Bola som tam ako doma.
V našom dome voňalo jedlom. Volal sa Mozart Haus. Za susedov sme mali Írov, Kórejcov, Židov, zopár moslimských rodín, Angličanov.
Raz mi syn vravel o chlapcovi, ktorý výborne bežal. Nikoho ešte tak rýchlo a pekne bežať nevidel. "Bol to černoch?” spýtala som sa. "Neviem,” odvetil a ja som mu zazávidela.
V Amerike som bola niekoľkokrát, vždy sa mi cnelo za domovom. Kdekoľvek som bola, tešila som sa domov. Tešila som sa aj do zahraničia a všade som sa na chvíľu vedela udomácniť. Pre nás, čo si pamätáme nemožnosť cestovať, je rok 1989 akýmsi "zakázaným uvoľnením”.
Keď mi je smutno doma, vždy zájdem do kníhkupectva a trochu sa mrvím v knižkách. A hoci som mala rada vôňu cyklostylu, som rada, že môžu vychádzať knižky.
Na novembri 89 sa mi najviac páčilo to srdce z ostnatého drôtu. Stále je akýmsi univerzálnym symbolom.