Svoju nevôľu decentne zúžil na papučkárov až keď minister financií pripomenul, že najväčšia časť zamestnancov verejného sektora sú učitelia od materských po vysoké školy. A že sem patria policajti, hasiči a ďalšie užitočné profesie.
Kto sú teda papučkári? Pátranie na internete odhalilo niekoľko možností. V michalovskej škole tak nazývajú žiakov, ktorí dohliadajú, aby všetci v triede boli riadne prezutí. Papučkár je aj prezývka bezohľadne parkujúcich vodičov. A Viliam Pauliny-Tóth v liste Maríne Hodžovej nazval papučkárom spolužiaka, ktorému manželka nedovolila udržiavať staré známosti ani len prostredníctvom listov.
Podpredseda zrejme nemal na mysli uvedené kategórie, keď tvrdil, že prepustením papučkárov z verejnej správy by sa získali zdroje napríklad na zvýšenie platov učiteľov. Hoci minister financií zapochyboval o takom finančnom efekte, existenciu papučkárov nevylúčil.
Ich ďalšia debata naznačila, že vo verejnom sektore sa papučkár dá poznať okrem nosenia papúč aj podľa toho, že si pol dňa šúpe jabĺčko alebo pracuje v organizácii, ktorej meno nič nehovorí členom výboru pre financie a rozpočet.
Identifikácia papučkárov zbytočne platených z verejných zdrojov zostala neurčitá. Bolo to rozumné z viacerých dôvodov. Po prvé, blížia sa voľby a o štyristotisícovom verejnom sektore je potrebné hovoriť opatrne.
Jeho zamestnanci sú disciplinovaní voliči a ich zneucťovanie by sa mohlo vypomstiť. Skúsení politici vedia, že čas ich fackovania nastáva až pri príprave programového vyhlásenia novej vlády.
Vtedy sa hasiči, učitelia, vedci, vývojári, kontrolóri, zdravotní sociálni pracovníci, policajti a pracovníci centrálnych úradov a samospráv tradične hádžu do jedného vreca s nálepkou bremeno daňových poplatníkov a kyjakujú.
Po druhé, politická diskusia o detailoch štatistiky hrozí nepresnosťami, následným mediálnym pranierom a tiež stratou diváckeho záujmu. Nestranná debata o tom, ako je to s verejnou sférou z pohľadu medzinárodnej štatistiky, však chýba. Prospela by občianskemu vzdelaniu a zníženiu „úradníckej“ paranoje.
Veď podiel zamestnancov verejnej správy na celkovej zamestnanosti na Slovensku je pod európskym priemerom či priemerom OECD. Viac ako 80 % z nás však pracuje v súkromnom sektore, a preto chýba dopyt po obhajobe toho verejného.
Len politický samovrah by hlásal, že prištíhla verejná správa nebehá ako srnka, ale zlyháva pod množstvom kolidujúcich úloh. Alebo že verejný sektor začne lepšie fungovať po zvýšení počtu zamestnaných.
No a po tretie. Troška strachu vybičuje verejný sektor k vyšším výkonom. Papučkárov je v ňom dosť. Aj v našom ústave sa objavujú. Obvykle na jeseň, keď nastávajú pľušte. Do práce sa nevozíme autom a nechodíme celoročne v poltopánkach ako finančníci.
Z ohľadu k erárnym kobercom a slabo platenej upratovačke sa prezúvame. Ak sme si doteraz mysleli, že papuče svedčia o zodpovednosti, už vieme, že je to inak. Zo stigmy nadbytočných sa už nevyzujeme.