Požiadavka na obmedzenie benefitov pre európskych občanov pracujúcich v Británii je politicky najpálčivejším bodom z troch dôvodov. Jej plné akceptovanie (nebritskí občania EÚ by mali mať nárok na sociálne benefity až po štyroch rokoch po príchode do Spojeného kráľovstva) by bolo porušením jednej zo štyroch slobôd únie, zakladalo by diskrimináciu na trhu práce.
Ak by sa mechanizmus umožňujúci rozlišovať medzi „vlastnými“ a „ostatnými Európanmi“ vytvoril, je len otázkou času, kedy by ho chceli uplatňovať aj ďalšie štáty, s vyostrenou diskusiou o pracovnej migrácii. Bez ohľadu na akékoľvek štúdie dokazujúce ekonomickú výhodnosť migrácie pre cieľové krajiny.
S tým úzko súvisí druhý dôvod. Otázka pracovnej migrácie jasne rozdeľuje úniu na dva tábory. Bohatšie cieľové krajiny a ich chudobnejších bratrancov na juhu a v postkomunistickej časti Európy. Ústupky Davidovi Cameronovi podmieňuje súhlas ostatných partnerov. Dá sa ťažko predpokladať, že by ho nadšene poskytli štáty, ktoré „vyvážajú“ do prosperujúcejších krajín veľkú časť pracovnej sily. To sa týka aj Slovenska. Najmä ak by hrozilo, že sa diskriminačné opatrenia neobmedzia len na britský trh práce.
Tretí dôvod citlivosti tejto témy je vnútropolitický. Dostupnosť sociálnych služieb v Británii môže mať v globále málo spoločného s množstvom Poliakov, Rumunov či Slovákov pracujúcich v Británii. Plánované obmedzenie sociálnych benefitov pre zamestnaných migrantov môže mať minimálny vplyv na množstvo ľudí, ktorí do kráľovstva prídu za prácou, ako tvrdí britský Úrad pre rozpočtovú zodpovednosť.
Racionálne argumenty sú však irelevantné. V predreferendovej kampani bude rozhodujúci pocit, že príčinou zhoršujúcej sa kvality života veľkého počtu Britov sú cudzinci. Vrátane tých, čo prišli „iba“ spoza prielivu La Manche. Pocit, ktorý vo verejnosti dlhodobo živí nielen rétorika nacionalistov a euroskeptikov, ale aj pritakávanie politického mainstreamu. Oslabené verzie reštrikcií, ktoré by mohol britskej vláde ponúknuť zvyšok EÚ, tak Cameron iba ťažko predá svojim voličom.
Práve o to sa Brusel pokúsi. Nájsť kompromis. Formuláciu, ktorá by umožňovala, podľa možnosti bez zmeny zmlúv, diskriminovať medzi „vlastnými“ a „cudzími“ Európanmi. Samozrejme, za výnimočných podmienok, len na prechodné obdobie. Možno to nakoniec Cameron vezme. Možno presvedčí voličov. Ak aj úplne nie, v referende možno zavážia aj iné otázky. A možno Briti budú hlasovať „áno“. Lenže to už bude v podstate jedno. Padne ďalší symbol európskej jednoty. Po spoločnej mene, ktorá nie je taká úplne spoločná, po priestore bez vnútorných hraníc, ktorý nie je taký úplne bez bariér, ani sloboda pohybu pracovnej sily nebude taká úplne všeobecná.
Európska únia neumiera s veľkým rachotom, ale tichou, postupnou stratou významu svojich hlavných pilierov.