Oľga Pavúková bola súčasťou môjho detstva. Moje prvé stretnutia s výtvarným umením sa odohrávali tu v múzeu, či už to bol Š. Cpin, J. Ilečko, M. Polonský, M. Studený, Ľ. Kellenberger, E. Ambrušová, V. Kraicová a mnohí ďalší, ktorí dostali príležitosť vystavovať v Modre. Za Oľgou sme chodievali ako deti na kus reči, neskôr každý rok zo školy: navštíviť expozíciu, vypočuť si sprievodné slovo, ktoré v jej podaní nielen informovalo, ale malo aj umelecké kvality. Záujem o Štúra, jeho tvorbu či modranské obdobie vo mne prebudila najmä ona, jej knižky a štúrovská expozícia.
Nielen Ľudovít Štúr, ale aj my všetci, čo sme sa s Oľgou stretli, mali sme šťastie. Bola stará škola, renesančná osobnosť s darom zhromažďovať literátov, umelcov, ale aj úplne obyčajných ľudí, často z okraja spoločnosti. Tí všetci sa radi v múzeu zastavili na kávu, cigaretu, pohár vína. Povestné boli stretnutia na vernisážach, literárnych večeroch alebo na Štúrovej lavičke v Holombeckej doline.
Organizátorkou, ale aj dušou týchto podujatí bola práve Olinka. Veľmi skoro v detstve stratila mamičku, neskôr aj otca, nikdy nemala svoju rodinu, a tak jej rodinou sme boli my všetci, Modrania, umelci, tuláci aj Štúrovci. Vďaka nej má Modra viacero štúrovských pamätníkov. Ľudský život by sa mal vyrozprávať, no slová nestačia. Minulý týždeň zomrela Olinka a na mojom dome viala pomyselná čierna zástava, ktorá na Múzeu Ľudovíta Štúra chýbala, rovnako ako v posledné roky chýbala Oľga v múzeu.
„Na nelásku a nezáujem sa dá zomrieť,“ povedala mi pri jednom z našich posledných stretnutí. Život beží, mlátia nás povinnosti, často niet času sa pozhovárať, tak vznikajú nedorozumenia. Na Oľgu akoby sa zabudlo, aj na to, aký kus roboty odviedla. Pri pohrebnej reči riaditeľ múzea na Hrade Červený Kameň Jaroslav Hájiček zažartoval: „Kudy kráčím, všude tě vidím,“ a spomenul aj nešťastnú zhodu náhod či udalostí, ktoré boli k našej Oľge nespravodlivé. Stopa, ktorú v Modre nechala, tam bude navždy, čokoľvek o nej dnes povieme.
„Ako veľmi nás má rád Boh?“ Čítame si so synom z českého básnika Jakuba Demla, ktorý bol kňaz. Píše o svätých, čo veľmi pre svoju vieru trpeli, keď ich mučili. Niektorí však bolesť necítili, a čudovali sa. Jeden z nich počas mučenia zakričal: „Kto to za mňa trpí?“ Z davu prizerajúcich sa vtedy ozval hlas: „Blahoslavený, ten za koho trpíš!“ Citát pripúšťa viac výkladov podobne ako všetky udalosti v našich životoch. Aj preto večer o Demlovi debatujeme znovu, hľadáme v knižke spomenutý úryvok. A syn vraví, že si rozhovor trpiaceho s tým z davu pamätá naspamäť a cituje úryvok skomoliac ho: „Kto to za mňa trpí?“ „Ten, za koho trpíš!“
Bude nám tu smutno, Oľga, o to viac, že tebe bolo ťažko. Ale aj ľahšie nám tu bude, lebo sme ťa mali česť stretnúť… V duchu sa usmievam, lebo viem, že keď je láska naozajstná, je to presne tak a podľa toho nás spoznajú.