Na vlaňajšej konferencii „Európska únia v roku 2015: Silný mandát, krehká politika“ to povedal minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák.
Pocit z podobných floskúl neprehlušilo ani listovanie si v úlohách predsedníckej krajiny v Rade Európskej únie. Tie možno zhrnúť takto: zabezpečuje koordináciu a kontinuitu, určuje agendu aj priority agendy, stanovuje rámec pre rokovania, riadi diskusie v rámci rady, predsedá (takmer) všetkým formáciám rady, reprezentuje ju, rokuje, úzko spolupracuje…
Z podvedomia sa mi vynoril monológ básnika Pavla Kříža, ktorý v minulom storočí pri tvorbe akejsi socialistickej správy prichádzal o ilúzie. A pokračujeme v tomto duchu ďalej. Ako sa dozvedám z archaicky vyzerajúceho webu Úradu vlády rokovanie.sk, základný obsahový rámec nášho predsedníctva vychádza z priorít Strategického programu pre úniu v časoch zmien z júna 2014.
Podľa tohto dokumentu sa má stať náš elitný európsky klub, citujem, úniou zamestnanosti, rastu a konkurencieschopnosti, úniou príležitostí pre jej občanov, energetickou úniou s perspektívnou klimatickou politikou, úniou slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a úniou ako silného globálneho aktéra.
Pri prehrabávaní sa materiálmi súvisiacimi s naším predsedníctvom, ktoré vypukne už onedlho a pre ktoré sa Slovensko i Bratislava menia na veľkú potemkinovskú dedinu, som nenatrafila na žiadne návrhy, ktoré by reálne pomohli zabrániť fašizácii únie. Iba sa mi to zdá, alebo je to naozaj tak, že Slovensko, ale aj únia pre samé mlátenie slamy stratili schopnosť vidieť skutočný život ľudí?
Netvrdím, že analyzovať problémy netreba. Že netreba diskutovať a hľadať riešenia. Naopak. Únia sa však nesmie v samoúčelných mnohomiliónových konferenciách, analýzach, implementáciách a evaluáciách zacykliť, aby sa nestalo, že sa v nich stratí a prehliadne, ako za oknami jej sklenených palácov bez väčšej kontroly silnie nebezpečný cyklón B. A tak, hoci na existenčné problémy EÚ nemá zatiaľ zrejme nik účinný liek, domnievam sa, že k jeho výrobe povedie okrem serióznych debát aj jedna zásadná zmena. A tou je odloženie optiky, cez ktorú EÚ dovidí iba do svojich lajstier a národné štáty „iba“ na toky peňazí z verejných zdrojov do súkromných kešení. Následkom takejto politiky sa nasrdení a unavení ľudia obracajú na zaklínačov jednoduchých razantných riešení – a to je cesta do pekla, ktorou si Európa, žiaľ, už prešla.
Žijeme dobu, keď je opäť na programe dňa ohrozenie mieru v Európe. To už hádam chápeme všetci. A tomu treba podriadiť každú ďalšiu minútu a každú prioritu v únii. Dovolím si preto predsedajúcemu Slovensku navrhnúť zopár ďalších domácich úloh: už žiadne kradnutie, žiadna nenávisť, žiadne prázdne reči, žiaden Potemkin. Prezidentské voľby v Rakúsku nám odkazujú, že už veľa času na spamätanie sa nemáme.