Nie je na tom nič nečestné, lebo o politike hovoria zvyčajne na základe úplne rovnakých znalostí a osobných predpokladov. K nim patrí primeraný rad zvrátených predstáv, nejaký prekrútený alebo i celkom nejasný katechizmus, prípadne silne vyostrená mravná deprivácia. Bez toho politik vyzerá ako každý iný človek, no ako taký by bol v samotnej politike alebo pre iných politikov celkom nezaujímavý.
Najväčšou záhadou sú v politike veľké celky. Napríklad samotná Európska únia. Tie, krajiny, ktoré v nej sú, sa z nej chcú dostať von (napríklad Veľká Británia), tie, ktoré tam nie sú, chcú, naopak, dovnútra takmer za každú cenu (napríklad Turecko alebo Ukrajina). Iné najprv chcú a potom zase nechcú (napríklad Švajčiarsko).
Ak sa na to človek pozerá s odstupom, vyzerá to v EÚ chvíľami ako na malom parkovisku pred prepchatým motorestom. Situáciu v tomto zmysle nezjednodušujú ani utečenci, ktorí chcú najmä dnu, no mnohí, len čo sa vo vnútri lepšie porozhliadnu, potom už ani veľmi nie. A do toho tajné služby viacerých krajín vyslovujú podozrenia, či sa tak dovnútra nedostáva vlastne ďalší, taký dosť nepríjemný štát, s ktorým si nevedia dlhodobo poradiť ani dve superveľmoci naraz.
To, čo Slovensko však v každom prípade udrží nad vodou, sú jeho skvelí politici, ktorí sú v okolitom svete úplne zriedkaví. Je možné, že do zdĺhavých a zložitých rokovaní dokážu postupne vniesť názornosť. Či už v podobe zamurovaných dverí, či už v podobe konkrétnych hromád peňazí. Jeden konkrétny príklad ukáže viac ako niekoľkohodinové reči za mikrofónom alebo dvestostránkový abstraktný politologický elaborát. Ak sa konkrétne ukáže, koľko peňazí máme dať za utečencov Turecku, určite všetci zhíknu. Ak to stihnú, lebo, naopak, neprijatie utečencov, tiež nemusí byť najlacnejšie. A primeraná názornosť potom opäť môže viesť k zhíknutiu, ktorým sa správne pochopenie politických súvislostí vždy vyznačuje.
To je práve ten moment, v ktorom sa slovenská politika spontánne spája s umením, navyše so súčasným. V ňom spravidla to, čo sa dá ukázať, nie je možné vysvetliť, a naopak, to, čo je možné vysvetliť, je veľmi ťažké ukázať. Je to teda celkom podobný úkaz a fakticky neopakovateľný moment, akým bol naposledy poslanec Marian Kotleba v divadle. Alebo divadlo posledných týždňov, ktoré možno zdanlivo zadarmo pozorovať v našom parlamente. Prípadne všeobecné politické zdesenie nad súčasnými spisovateľmi v povinnom čítaní pre mládež. Nuž, ako povedal s hlbšou iróniou český aforista Gabriel Laub: „Machiavelli tvrdil, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Je to typický machiavelizmus.“