Niektorí z nej odpadávajú, iní zase pribudnú. Nedá sa určiť, na ktorej časti plátna sa objavia, ako nejaká sopka z prázdnoty vynára nové a nové tvary a tvory, ktoré sa vo vetre rozdvojujú a roztrojujú. Postupuje, beztvará a nestvárniteľná hmota, niečo listnato povievajúce, niečo šípkovité, niečo vidlicovito chvostnaté, niečo bičíkovité, niečo pernaté, priehľadné. Zaujíma sa a poletuje. Neviditeľne ako výkriky hrôzy, zároveň niečo neškodné.
Pripomína to prihlúply úsmev, ktorý sa rozmnožený ako prach bohapusto víri s bezstarostnosťou, tancuje ako v nejakej miestnosti, sadá si iba, aby bol vyplašený a odnášaný novým dorážaním a nalietavaním hmyzu, novým pritančením, večer v záhrade, tváre a netváre, scylly a charybdy, beztvaré tulene a naježené hydry.
Čosi všelijako zrastené križuje všelijako trupovité, kopytnaté, krpatí kentauri, ich zvyšky okrídlené, neokrídlené, plodiaci priestor večer kypí netvormi, vynára sa v ňom niečo ropuchovité, hadie jašterie, háveď s nespočítateľným počtom nôh, beznohá, jednonohá, dvojnohá, trojnohá, štvornohá, stonohá, niekedy krása a po bezodnom dne, inokedy poletujúca so smiešne roztiahnutými nohami, niekedy tesne k sebe pritisnutá, akoby sa chcela za letu páriť, vyvinie dosť veľkú rýchlosť. V šedivej klenbe nebies, večer to tu sféricky pustne ako vesmír, vyparuje sa, nemôžem spávať, v hodinových intervaloch kontrolujem noc, do rána, vtedy na listoch sedia sny ako kvapky rosy a potom sa svet rozvonia, akoby sa všetky vône práve narodili, ich mená sú náhodné a zväčša nesprávne, niektoré by sa dali označiť zhlukmi písmen, hudbou alebo pohybom, no ľudia utekajú do jednoznačnosti prítomných chvíľ, a tak sú nepresní.
Nos je šípka, ktorá vedie, a každé stretnutie s kvetom vyžaduje poklonu. Vôňa akoby začala existovať pri dotyku s kvetom. Poznáme ju, vieme si ju predstaviť, no vyžaduje blízkosť, ba náklonnosť, ak hovoríme o sklonení sa šípkou nosa ku kalichu. Vôňa kosatca, mokrá vôňa lista, zemitá koreňa, ruža biela, cisterciánka, polyantka, stará anglická odroda, ruže maliarov…
Zajtra kosíme, plejem okolo ruží a tie ťahavé treba priviazať. Aby sa nedolámali, treba im uľaviť, to si myslím, kľačiac, prší, prší a prší. Už by som musela byť ako topoľ, keby sa z toho dažďa rástlo, ale kam a na čo? Komu a pre koho? Do práce kvôli prachom, domov kvôli deťom, do Bratislavy kvôli ľuďom, k ružiam kvôli vôni.
Napredujeme, povojník, pár, tráva, mačina, hrča, okolo veľa ďalších stromčekov. Táto dula, najsympatickejšie ovocie. V kvasenej kapuste nájsť dulu alebo gutňu je ako nájsť prsteň v polievke, pilník v buchte vo väzení či štvorlístok v tráve.