Napríklad tam, kde v správach pobehujú ľudia s červenými kartami v ruke, ide jednoznačne o revolúciu. Tomu nasvedčuje i to, že sudcov je v tomto prípade vždy viac ako obžalovaných. Je úplne jedno, či sa to dohráva v Prahe, vo Varšave, alebo v Berlíne, lebo tam, kde sa vynoria červené karty v rukách rozhorčeného ľudu, tam je demokracia v troskách a teraz ide o to, o ňu bojovať.
Kde sa zase objavia také čierno-biele odevy – akoby Islamského štátu alebo azda rovno Hlinkovej gardy – tam demokracia rušivo zasahuje do života ľudí, a teraz ide o to, proti nej bojovať. To je dnes vcelku každému jasné. Ale to, čo sa ukazovalo v Bratislave na poslednom proteste pred bytovým komplexom Bonaparte, na nejakej vyhranenej jasnosti vôbec nezískavalo.
Boli tam občania v čierno-bielych tričkách, s červenými kartami v rukách, a organizátori zase v červených tričkách. Spolu to pripomínalo bratské stretnutie bojovníkov Islamského štátu s Erdoganovými stúpencami, vernými tureckému štátu, čomu posledný svetový vývoj vraj vôbec nenasvedčuje. V podstate obrazovka pripomínala čučoriedkovo-ríbezľový ovocný koláč bez jasnejších politických príchutí.
Ja viem, že to bolo proti Ficovi a Kaliňákovi. Ale na druhej strane sa tam predtým podávali hotdogy, a nie kebab či falafel, ktoré jediné, aspoň podľa inej jarnej tohtoročnej revolúcie na Slovensku, by mohli konzumenta a občana nejako spoľahlivo odlíšiť od Roberta Fica. Podľa nej je taký kebab alebo falafel úplne hygienický, ak je zabalený v alobale. Nie som lekár, ale úplne presvedčivé sa mi to nezdá. Radšej som si dal obyčajný gyros.
Najviac ma prekvapilo, že na ôsmej pondelkovej revolúcii úplne chýbali vodcovia a ich úlohu prebrali herci, zabávači a hudobníci. Hneď som si predstavil, aký mohol byť svet pekný, keby si taký Maximilán Robespierre alebo Jean-Paul Marat tiež vzali počas Veľkej francúzskej revolúcie dovolenku. Občianske práva by zverili hercom a všetkým by bolo fajn. Bonaparte by sa ako poručík naďalej mohol iba opíjať v nejakej zastrčenej garnizóne, Mária Antoinetta, aj s hlavou na krku, pokojne jesť svoje obľúbené pagáčiky.
Dozvedel som sa, že Fico vyzbrojuje utečencov, aby ich nemusel prijať. I keď, ak si to dobre pamätám, najviac našich samopalov naraz kamsi predal niekdajší minister Ľubomír Galko. Od starcov, ktorí ledva vyliezli na pódium, som sa dozvedel, že túto revolúciu treba viac pritvrdiť a rozšíriť aj na vidiek. Napríklad ako v Trnave, kde „čiernotričkári“ už tvrdšie molestovali pár pochybných dôchodcov i s poslancom.
Jediní, ktorí na Slovensku ešte rozmýšľajú a neboja sa, sú vraj účastníci pondelkovej demonštrácie. Vôbec o tom nepochybujem! Veď ak to – ej bisťu! – tvrdia aj naši humoristi.