Na Kube bolo všetko inak: niekoľko mesiacov som síce okrem ryže a smažených banánov nejedla nič iné, ale legenda na tribúne José Martího v olivovozelenej uniforme sa ešte pevným hlasom prihovárala prezidentovi USA slovami, ktoré už dnes znejú takmer ako otrepané klišé: „Seňor Bush, ste fašista.“ Čírou radosťou vyplývajúcou z paradoxnosti reality v mojej vlastnej krajine som sa nahlas smiala. „Opýtaj sa ho, kedy mi zapne elektrinu,“ ozval sa muž, ktorý ma držal na pleciach, a ja som nadšene zamávala Fidelovi papierovou kubánskou zástavou.
Moja domáca mi o comandanteho prejave hovorila, ale sama naň nešla. Riešila totiž každodenný rébus kubánskej ženy: chod domácnosti bez peňazí, bez energií, s deťmi a bez manžela. „My nechceme, aby sem prišli yankees,“ temperamentne opakovala pred severoamerickou chladničkou pašovanou cez Mexiko. „A čo podľa teba chcete?“ pýtala som sa. „Aby to zmenil ON.“
Spomínam si na svoju bezradnosť, na ktorú som každú chvíľu narážala, konfrontujúc všadeprítomné slogany ideálov revolúcie s každodennou „zachráň sa, ako môžeš“ mentalitou vo svete, kde je latka postavená vysoko, ale nefunguje prakticky nič.
Čoraz častejšie prichádzajúci cudzinci v hotelových getách, do ktorých bežný Kubánec vtedy nemal právo vstúpiť, pozorovali tento „súmrak bohov“ zväčša z príkrych perspektív: s idealistickým nadšením zašlej slávy revolučného nasadenia niekdajších západoeurópskych ľavicových hnutí, v ktorých bol Sartrov Che Guevara „najkomplexnejšou ľudskou bytosťou našich čias“, alebo (opäť príkro európskou) kritikou krajiny, ktorú síce považujeme za súčasť tretieho sveta, ale očakávame štandardy prvého. A tie štandardy, ktoré prvý svet vysoko prevýšia, preventívne nevidíme alebo, častejšie, zosmiešňujeme.
Prianie mojej domácej sa v podstate splnilo. ON to zmenil, hoci iste nie tak, ako by bol býval chcel. Nedlho nato, ako pánovi, ktorý ma niesol na pleciach, začala ísť elektrina a mojej domácej sa zaplnila prídelová knižka, odstúpil a vedenie krajiny prevzal Raúl Castro.
Je to už desať rokov a všeobecná mienka sa v podstate zhodne, že všetky reformy, ktoré sa za ten čas uskutočnili, mal ON spraviť oveľa skôr. Súčasný kubánsky pokus o udržanie ideálu sociálnej spravodlivosti, o ktorom si málokto trúfne spoľahlivo predpovedať výsledok, je do veľkej miery možný práve preto, že ho nevedie Fidel.
Keď odstupoval, vôbec prvýkrát spochybnil, či kubánska revolúcia prežije: „Medzi mnohými chybami, ktoré sme my všetci vykonali, bola najvážnejšia práve tá, že sme verili, že zo socializmu niekto vôbec niečo pochopil.“