Leto sa chýli ku koncu, školníci už „štelujú“ školské zvončeky, ale niektorí ešte majú dovolenky. Ja nie, sedím v knižnici, kola zero, káva, chrúmem kyselkavé jesenné jabĺčka! Onedlho budú v Modre Dni hliny. Z hliny sme všetci panáčkové, tak hor sa k nám do Modry džbánky „obzírat, potom burčák koštuvat“, lebo v septembri bude aj vinobranie. Pripraviť dcére veci do školy, podosádzať do záhrady jahody, zagratulovať Borisovi k narodeninám a v našom dome na kopci Hamrštíle je toľko, ale toľko malých jabĺčok, spievajú jesienky, cvrlikajú svrčky a pavúky sa učia lietať na pavučinách. U nás doma, za zelenou bránou, druhá runda ruží, chystáme sa vyťať niektoré stromy, tak sa od nich odoberám! Škola, ak naprší huby, oberačky, jeseň. Najkrajšie prázdniny bývajú tuším v jeseni!
Na rozdiel od ľudí, ktorí si dávajú predsavzatia na Nový rok, vymyslím si nejaké hneď na začiatku septembra. Dcéru nútim začať hneď od začiatku v škole zostra, hneď ako príde domov naučiť sa, prezliekať sa doma, čítať pekné knižky, svedomito sa pripravovať na každú hodinu (mhm, mhm, zahmkala by s úškrnom moja mama), a ja chcem písať a písať, schudnúť, byť dobrá mama, čo má ožehlené a aspoň trochu poupratované, chcem byť dobrá záhradkárka… Napokon aj ja mám čosi ako eko a bio záhradu, akurát mám dosť veľkú úrodu zeliny a menšiu úrodu zeleniny. Staráme sa o ňu dvaja, Boh a ja, každý chvíľku ťahá pílku, s ohľadom na iné povinnosti, ktoré máme.
Posledné letné dni svieti slnko na bronzovo.
Teraz je dobrý trh, všetko dozrieva a zima si chystá otázku, čo si robil v lete. Niečo zo sobotného pezinského trhu máme v chladničke, iné v hrnci. Tak ako dozrieva ovocie a zelenina, dozrieva každá práca. Aj moja výstava fotografií, ktorou si v Modre chceme pripomenúť otcove nedožité osemdesiatiny. Tatko aj Vincent Šikula, výstava tak aj onak, prípravy na ňu sa chýlia ku koncu. A ktovie, napokon bude možno iba slabá úroda, hoci posadené aj opleté aj okopané či „oškrábané“ bolo, aj sa polievalo. Popri hlavnej ceste sú totiž všelijaké chodníky a cestičky, všetky ich treba brať do úvahy, zavše sa práve ony stanú hlavnou, tou najhlavnejšou cestou. „Nevoľníci“ ako ja budú mať v septembri zopár dní voľna, oslávia naše „modranské svátky“ a inak – kopec povinností.
Slnko kleslo a začína kvitnúť brečtan. Skrývam sa pred jeho bronzovými odtieňmi, zastieram, bolieva ma hlava a obchádzajú jesenné smútky.
Mimochodom, teta na trhu hovorila, že o robotu a muža sa deliť nesce a nebude, napokon, do by ich scel. Starý je chorý a roboty veľa! Asi tak…