"Radosť“ preto, lebo podniky v Starom Meste sú v drvivej miere, bez odpustenia, navoňaná zdochlina. Úvodzovky preto, lebo schizofrenická situácia, v ktorej sa zdá z dvoch ziel správnejšie zdochlinu brániť, opäť raz nastavuje zrkadlo stavu, do ktorého sme boli schopní dostať podobu nášho životného priestoru a našu sebaúctu.
Do toho som sledovala starosť ľudí, ktorí vraj nemajú kam zaviesť zahraničných hostí, pretože v tých posledných, ktoré horko-ťažko uchovávajú pozostatky genius loci, je najväčší problém, že tam "smrdia záchody“. V tých naleštených síce voňajú, ale zahraničný návštevník sa tam cíti ako v dome pre Barbie, no a domáci tam nemá dôvod vojsť.
Ešte aj normálne ľudové trhovisko nie je kritickým "svetákom“ dosť dobré (azda pre tú špinu života vo vieškach a – ako inak – na čpavkom predchnutých záchodoch), uprednostnia urban market, kde síce mrkva stojí päťkrát toľko ako inde a návštevník aj zabudne, že je v meste na Dunaji, ale aspoň je to tam voňavučké, neosobné a nemusí sa hanbiť za Slovač.
Sedím si na káve na ulici pred kaviarňou v jednom juhozápadnom európskom hlavnom meste. Vedľa mňa pahýle vysušených fikusov, medzi polovytlčenými dlažbovými kockami zabudnuté ohorky cigariet a záchod, do ktorého sa moja osoba neveľkého vzrastu sotva vojde, vyzýval na návštevu hygienika už v minulom storočí.
Obďaleč neveľký supermarket bez nablblého popu, bez detského kútika, bez automatickej pokladne aj bez bezprizorne postávajúceho esbéeskára a bez kamier starajúcich sa o pocit ochrany pred "podozrivo“ pôsobiacim spolunakupujúcim. Oproti rodinná reštaurácia, aké sa tu nemenia: keď sa pracovný čas skončí, čašníčka nespotrebované potraviny nevyhodí do kontajnera, ale ich na tanieri prinesie bezdomovcovi na lavičke oproti, z ktorej ho nevyháňa ani jedna pouličná hliadka.
Moja šálka má odbité z uška, ale káva je vynikajúca, stojí 50 centov a s čašníkom vždy, keď mi ju prináša, prehodíme zopár milých slov. Podobne sa správajú všetci, ktorí z kaviarne či z obchodu vychádzajú a ktorí prejdú okolo. Zdravia sa, tešia sa, že sa vidia, a náhodných zahraničných návštevníkov pozývajú podeliť sa o tento ich pocit žijúceho domova.
Pochybujem, že niekomu tento "smrad života“ prekáža: väčšina sem prichádza práve pre túto "špinu“, ktorá z toľkých miest zmizla a bez ktorej sú naše "malé veľké mestá“ ako portrét Doriana Graya na dôchodku. Bez vrások, sterilné a voňavé, no so špinou, ktorá nakopená pod povrchom preteká nedobrými pohľadmi vzájomnej nedôvery, lebo sme zabudli, čo je normálne.