Valónsku vládu vedú socialisti. Odpor voči CETA a konflikt s federálnou stredo-pravou vládou môže posilniť ich preferencie. Je to primárny dôvod? O tom môžeme viesť nekonečné diskusie, bez šance na jasnú odpoveď.
Je fér, aby bola EÚ rukojemníkom lokálnych straníckych ťahaníc? Takto položená otázka je zase zbytočná. Európskou politikou hýbu lokálne/národné kalkulácie politických strán. Aj pre také špekulácie nútili nemeckí sociálni demokrati a francúzski vládni socialisti Jeana-Clauda Junckera, aby vyhlásil CETA za „zmiešanú dohodu“. Ergo, dal im kompetenciu spolurozhodovať priamo o jej osude.
Za posledných pár dní sme počuli nespočetnekrát: „Nie je možné, aby celú EÚ blokoval jeden región.“ Samozrejme, že to možné je. Vitajte v inštitucionálnom labyrinte EÚ. Keď bola CETA vyhlásená za zmiešanú dohodu, muselo byť jasné, že sa zvyšuje riziko zablokovania podpisu alebo ratifikácie.
Rovnako známym faktom je, že v Belgicku môžu byť rozhodnutia na federálnej úrovni ľahko zablokované regionálnou úrovňou. Valónska vláda signalizovala svoje výhrady už asi rok vopred. Belgický premiér, Európska komisia, kanadská vláda a ďalší podporovatelia CETA možno verili, že všetko vyrieši dostatočný politický tlak a na poslednú chvíľu pripojené deklarácie s neistou právnou silou. V tomto prípade sa, zdá sa, mýlili.
Najdôležitejšie však je, že s CETA nemá problém len hŕstka neprispôsobivých Valónov. Výhrady k dohode (z oboch strán Atlantiku) viedli k jej revízii – najmä úpravy mechanizmu na riešenie sporov medzi investormi a štátmi. Zďaleka však nepresvedčila všetkých. Voči obchodnej dohode s Kanadou vznášali konkrétne výhrady odbory, občianske združenia, časť politického spektra… Označiť ich všetkých za spiatočníkov či radikálov je priehľadným pokusom o vyhnutie sa diskusii.
Na každý argument o blahodarnom pôsobení dohody na obchod, hospodársky rast či zamestnanosť sa nájde štúdia s pesimistickejším pohľadom. Napríklad podľa rakúskej Bundesarbeiterkammer CETA prinesie nárast HDP EÚ o 0,03 – 0,08 percenta. Po desiatich rokoch realizácie tejto dohody bude každý z nás asi o dvadsať eur bohatší.
Nech by to bolo aj desaťkrát viac, zásadný je spôsob distribúcie. Rozdelenie prínosov a nákladov liberalizácie medzinárodného obchodu a investícií je nerovnomerné. Politické elity v Európe odsúvali obavy z férovosti distribúcie nákladov a ziskov obchodných dohôd (CETA aj TTIP) na druhú koľaj. Mali stačiť ubezpečenia, že „voľný obchod je v konečnom dôsledku prospešný všetkým“ a vyhlásenia, že zmluva neobmedzí možnosť regulovať vo verejnom záujme.
Takzvaný valónsky problém nie je tým, čo únia potrebuje akútne riešiť.