Ihneď sa vyrojili trúby hlásajúce, že ak sa dnes považuje za literatúru bľačanie do mikrofónu v sprievode gitary, nabudúce bude možné udeliť napríklad cenu za chémiu niekomu len preto, že je rocková hviezda, a tak dokola. Všetko s podtextom urážky „skutočnej“ literatúry nízkym „pesničkárstvom“.
Osobne sa mi nechce sporiť, či Bob Dylan mal, alebo nemal cenu dostať. Čiastočne aj preto, lebo kým spočiatku sa ako iracionálny argument proti skloňovala jeho príslovečná arogancia, keď o prijatí ceny mlčal, opäť sa mu vyčítala tá istá arogancia. Je to úplne jedno, Bob Dylan vždy arogantný bol a nič, ani to, ani súčasné alebo minulé „nevyhovujúce“ politické názory či osobné charakterové vlastnosti akéhokoľvek autora nie sú kritériom pre kvalitu jeho diela.
Zoznam Nobelových cien je navyše plný kníh, ktoré dávno upadli do zabudnutia alebo, naopak, nominantov, ktorým ju neudelili len na základe pofidérnych kvantitatívnych kritérií. Na celom humbugu je pozoruhodné iné: prečo považujeme „pesničkárstvo“ za nízky žáner nehodný vysokých ocenení?
V prípade Boba Dylana je to v našich končinách pre takmer úplnú neznalosť jeho diela. Mnohí vedia, že sa svojho času zaradil do tradície protestsongov. Lenže koľko našincov ich za železnou oponou naozaj počúvalo, koľko ich poznalo naspamäť a na ktorú strunu brnkali ľuďom, ktorým bol zákonite bližší kultúrny okruh Vysockého, Okudžavu alebo Kryla? Ešte aj tých u nás zasvätene počúvala iba chatrná hŕstka.
Áno, je pravda, že Nobelovo ocenenie má prinajmenšom v oblasti literatúry väčšiu tendenciu vyznať sa v autoroch tzv. veľkých krajín. Nie je to spravodlivé, ale znamená to, že na ocenenie nie je hodný niekto z takej krajiny, ak poéziu vloží do široko zrozumiteľného jazyka moderných prejavov hudby? Je známe, že vo svete klasickej, ergo „vysokej“ hudby, sa gitara stále do istej miery považuje za „nízky“ ľudový nástroj. Možno tak, ako v očiach akademických literátov spoločenská poézia vsadená do hudby.
Ak sa tá poézia navyše vsadí do gitarovej hudby prihovárajúcej sa ľudovými žánrami, automaticky stráca kredit „vznešenosti“ a stáva sa „pesničkárstvom“. Ale práve v tom tkvie zásadné nedorozumenie. Najkrajšia poézia prežila tisícročia nie napriek, ale práve preto, že bola hudbou. Poézia musela byť hudbou, aby vôbec dostála svojmu ideálu Stvorenia (poésis), prozaický príbeh sa musel dať spievať ako zhudobnená poézia, aby vyjadril dokonalosť tvorby.
Poézia stredovekých Peržanov alebo trubadúrov by nebola prežila, keby sa rytmus jazyka do pamäte ľudstva nevpísal „zvukmi píšťal“ a keby vysoké žánre nezľudoveli. Prečo teda zaznávať „pesničkárstvo“, ktoré napriek modernosťou dávno zašliapavanej poézii udržuje poéziu v uchu človeka pri živote?