Dobre, že nie som manekýnka! Tie majú dnes niečo cez dvanásť, vyzerajú ako spiace krásavice, bábiky v drahých šatách, čo majú všetky akýsi podtón či skrytú filozofiu, ktorú zväčša tuší iba sám módny dizajnér…
Po revolúcii, nežnej, novembrovej, nám vracali dokumenty a záznamy z osobných oddelení. Aká som bola prekvapená, že aj ja také niečo mám, že o mne svet vie! Vo vercajchu som našla odporúčania a neodporúčania na strednú či vysokú školu. Na strednú dokonca s maminým vyjadrením: „Veronka je ešte príliš detská, aby sa dalo predpokladať, čím sa bude neskôr zaoberať.“
Mala som pätnásť rokov, 40 kíl aj s topánkami a ešte som sa hrávala, teda, hrávala by som sa, keby bolo s kým. Od detstva naučená prísť domov, prezliecť sa do teplákov a šup von, som si ešte v pätnástich obliekala staré vyťahané tepláky, chudulinká až strach, so žriebäcími veľkými kolenami, pudlo mi viselo po kolená a bežala som za kamarátkami!
Pravdaže, nie na piesok, sedávali sme na lavičke v parku, a zatiaľ čo ony sa zhovárali o chlapcoch, ja som ich pokúšala, či si nezahráme chytku alebo opaxírku.
Na jar sme chodievali na snežienky, neskôr na fialky, vedeli sme, kde sa dá natrhať orgován a komu dozrievajú v záhrade prvé čerešne. V teplákoch som stávala pod čerešňou, ktorá sa ohýbala pod spolužiakmi, a žobronila, že hoď aj mne! Vedeli sme ich naukladať na palicu a ešte v pätnástich sme si robili venčeky, vlastne zapletali sedmokrásky.
Raz som sa v teplákoch a starom tričku ustrojená chystala von. Vo dverách ma zastavila babička: „Veronka, nehanbíš sa, šak ty si už velké dievča a takto zrichtovaná beháš po ulici, šak sa ti budú chlapci smiať!“ Začudovala som sa, trochu zahanbila a odvtedy som si tepláky neobliekla, hoci stále som mala v očiach raráškov – čo keby si niekto so mnou zahral opaxírku! Trápili ma iba zlé známky, písala som si s Larisou z Kyjeva a čítala Terku Vansovú.
Potom som raz šla s tatom do Senca a pri hydrante s vodou stretla chlapca, ktorý sa na mňa usmial. Zrazu ma bolel celý svet a bola som veľká…