Putin zvyšuje stávky aj preto, že chápe, že ide o viac, než len „nejaký“ Donbas či dokonca Krym. Útok na Ukrajinu mal posilniť jeho postavenie aj pozíciu Ruska. Deje sa presný opak. Putin slabne a čoskoro bude možno izolovaný dožívať v nejakom zo svojich palácov (to je preňho ten lepší scenár). Zrýchľuje sa tiež dezintegrácia Ruska.
Rusko je poslednou klasickou koloniálnou mocnosťou Európy. Svoje impérium začalo budovať prakticky v rovnakom čase ako iné európske koloniálne národy. Bez dobrého prístupu k svetovým oceánom expandovalo po súši a postupne premenilo na svoje kolónie obrovské priestory Eurázie. Na rozdiel od ostatných európskych mocností si svoje kolónie udržalo až do 21. storočia.
Koncom minulého storočia sa ruská koloniálna ríša scvrkla. No Putinov režim prišiel s programom jej obnovy. Februárový útok na Ukrajinu mal byť ďalším krokom, Putin padol do podobnej pasce ako mnohí iní autokrati: uveril vlastným lžiam. Za fasádou vojenských prehliadok a luxusu elít bola krajina vnútorne rozožratá nekontrolovanou mocou, nekompetentnosťou, korupciou a ľahostajnosťou.
Putin už nemá veľa možností na odvrátenie potupnej porážky na Ukrajine. Ak by aj uhral o niečo lepší výsledok, dezintegráciu svojej ríše nezastaví. Koloniálne mocnosti potrebujú na udržanie impéria hospodársku prevahu, presvedčenie a moc. Nič z toho už Moskva nemá.
Ekonomicky bola bránou medzi kolóniami a zahraničím. Jedným smerom tiekli suroviny, druhým kapitál. Z brány sa však stáva bremeno. Reorientáciou na Čínu sa hospodárske ťažisko posúva na východ a regionálne elity budú mať čoskoro dosť dôvodov premýšľať, či naozaj potrebujú financovať mocenský aparát a parazitujúcich rentierov v Moskve.
Vojenské zlyhania na Ukrajine oslabujú oficiálny naratív o veľkom, silnom Rusku aj o režime schopnom postarať sa o „svojich“. Prebiehajúca mobilizácia silnejšie nastoľuje otázku, prečo by mali kolónie peniazmi a ľuďmi podporovať vojenské dobrodružstvá, ktoré Moskva nedokáže vyhrať. Protesty v Machačkale sa možno podarí potlačiť, rovnako na Ďalekom východe. No s každým Dagestancom, Buriatom, Jakutom, ktorý sa vráti domov v zinkovej truhle (alebo sa vôbec nevráti) bude rásť odpor. Propaganda a násilie vedia byť účinné, no majú hranice.
Najvážnejšiu ranu však utrpela ruská vojenská prestíž. Moskva ju vybudovala na vojnách so slabšími a (alebo) nepripravenými súpermi. Ukrajina nebola ani jedným z nich. Neschopnosť ruskej armády a jej velenia určite sledujú aj ruské (polo)kolónie. Doterajší spojenci Putina sa budú pýtať: Naozaj sa máme o koho oprieť? A potenciálni nepriatelia: Naozaj sa musíme báť?
Iste, Moskve ostáva jadrový potenciál. Je dostatočnou zárukou proti útoku zvonka. No vnútornému rozpadu ruskej koloniálnej ríše nezabráni.