Prvým problémom očisty eurozóny od „nehodných“ je politický aspekt. Viac či menej dobrovoľný odchod ktoréhokoľvek z členských štátov oslabuje politickú dôveryhodnosť spoločnej meny, čo má sekundárne svoju ekonomickú cenu. A tá môže byť ľahko vyššia než náklady na pôžičky a eurovaly. Neexistuje totiž žiadna pevne stanovená hranica.
Už zďaleka sa to dnes netýka iba PIIGS (Portugalsko, Írsko, Taliansko, Grécko, Španielsko). Keď sa raz začne domino rúcať, vydrží v eurozóne Cyprus? A čo Belgicko? Najnovšie ukazujú prstom na Francúzov. Trochu nadsadene, ak začneme naozaj radikálne upratovať, z celej eurorodiny nám ostane len Nemecko a jeho hospodárske prívesky.
Hranicu nemožno stanoviť preto, že je nemožné stanoviť kritériá „očistenia“. Príčiny problémov sa v jednotlivých štátoch líšia. S trochou zovšeobecnenia – grécky vysoký deficit a dlh vznikol inak ako v Írsku. Portugalsko bolo zraniteľné aj tým, že veľká časť jeho dlhu je v zahraničných rukách (na rozdiel od Talianska).
Španielsko zrazila na kolená aj realitná bublina. Cyprus je previazaný s gréckou ekonomikou, bezprostredným spúšťačom krízy bol však nepredvídateľný výbuch munície. Belgicko ťahá nadol politická paralýza…
Vidieť v tom nejaký systém, pravidlo? Kto a na základe čoho rozhodne, ktoré krajiny ostanú v eurozóne a ktoré pôjdu svojou cestou? Hádam len nie finančné trhy, ktoré už toľkokrát dokázali, ako sa „racionálne“ správajú, či ratingové agentúry s ich tzv. nestrannosťou a schopnosťou jasného odhadu.
Akákoľvek snaha o očisťovanie eurozóny tak vpúšťa do hry politický populizmus. Nielen na strane takzvaných hriešnikov, ktorí v opustení spoločnej meny vidia riešenie bezprostredných problémov (diskusiu o tom, čo by to prinieslo v strednodobom horizonte, teraz obídeme). Nebezpečnejší sa ukazuje populizmus silných. Dnes je hlavnou brzdou skutočného riešenia krízy v eurozóne.
V adrenalínovom rauši vyvolanom spravodlivým hnevom je svet krásne čierno-biely: Gréci by mali ísť preč, veď klamali a sú leniví. Aj Íri, nech platia za to, že im banky prerástli cez hlavu. Aj tak robia daňový dumping. Portugalci, Španieli, Taliani, všetko jedna banda. V ekonomike majú bodrel, prečo by sme na nich mali doplácať. Cyprus? Čo ten ešte robí v eurozóne?! Nech sa vrátia k cyperskej libre a devalvujú. Aspoň budú lacné dovolenky. Francúzi nech idú tiež, mali viac robiť a menej štrajkovať…
Najzásadnejším problémom však je, že takéto očisťovanie eurozónu aj tak neposilní. Nerieši rozpor medzi existenciou jednej menovej politiky a viacerých fiškálnych a hospodárskych politík, plus štrukturálnych rozdielov medzi ekonomikami. Ten nemožno riešiť inak ako politickou integráciou a efektívnymi transfermi do ekonomicky zaostávajúcich oblastí. Bez toho ostane menová únia iba projektom na dobré časy. A tie dnes nie sú.