Vlády to riešili napríklad presúvaním daňového bremena na daň z pridanej hodnoty a klasické spotrebné dane. Kríza však priniesla prudké zvýšenie schodkov, a tak sa vlády snažia plátať diery v daňových systémoch a viac zdaňovať privilegované skupiny. Najmä banky a bohatých ľudí. Najradikálnejšie to zobrali Francúzi zavedením 75-percentnej daňovej sadzby na príjmy vyššie ako milión eur. Zdanenie boháčov, aké si inde ťažko predstaviť, zvlášť v postkomunistických krajinách. Nie je to jediné nóvum, nová vláda v Paríži napríklad minulý mesiac zaviedla aj daň na finančné transakcie.
Francúzi vždy mali síce nie až také dramatické, ale stále pomerne vysoké zdanenie bohatých. A kritici vždy tvrdili, že to vyháňa úspešných ľudí preč. To je pravda, ale obmedzene.
Francúzi utečú ľahko. Môžu sa presídliť do frankofónnej Ženevy. Alebo do Bruselu, kde je nulová daň z dividend a cudzinci podliehajú nízkej dani z príjmov fyzických osôb. Navyše sa tu hovorí po francúzsky a cesta do Paríža rýchlovlakom TGV trvá iba hodinu a dvadsať minút.
Zato typický daňový raj na hraniciach Francúzska, Monako, je pre francúzskych občanov uzavretý, vďaka bilaterálnym dohodám.
Utekali však Francúzi niekedy naozaj húfne? Nie, naopak, veľa bohatých cudzincov si každoročne Francúzsko vyberie ako svoj nový domov. Platia vysoké dane aj z príjmu, aj z nehnuteľností. Za to dostávajú veľmi vysoký štandard služieb. Južné Francúzsko je plné bohatých Britov či Američanov. Neutečú ani po zvýšení daní.
Na daňovom fronte bojujú aj ďalšie vlády. Taliani vlani mimoriadne sprísnili daňovú inšpekciu. Okrem iného už nie je možné pre boháčov naoko sa presťahovať do daňového raja a v skutočnosti si užívať výhod života v Taliansku. Dnes musia dokazovať, že sú naozaj z Apeninského polostrova preč.
Je to, mimochodom, niečo, čo je úplne bežné v Spojených štátoch. Ak napríklad vlastníte nehnuteľnosť v New Yorku a neviete úradom dokázať, že ste boli v určité dni, týždne či mesiace preč zo štátu New Yorku, bez milosti vám vyrubia za nevydokladované obdobie daň z príjmu. Ďalším stupňom bude zvýšenie medzinárodnej spolupráce. Keď pred dvoma rokmi Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia zavádzali bankový odvod (v Nemecku sa cezeň vyzbieralo 70 miliárd eur), svoje kroky koordinovali, aby banky nemohli pred odvodom utiecť.
Zato Európska únia ako celok doteraz spolupracovala len v takých veciach, ako bol dlhoročný tlak na Luxembursko a Rakúsko, aby zmenili svoje zákony, týkajúce sa bankového tajomstva. Dnes sa hľadajú oveľa hlbšie formy spoločnej politiky. Z toho by mali výrazne profitovať najmä postkomunistické štáty, ktoré samy nevedia bojovať s privilégiami pre boháčov a pre veľké firmy, ani s masívnymi daňovými únikmi.