Macron túži po olympijskom prímerí

Prímerie na Ukrajine a v Gaze v čase Olympijských hier v Paríži, to je sen francúzskeho prezidenta Emanuela Macrona. Nie je prvý ani posledný, kto by rád oživil antickú tradíciu, keď v čase športového súperenia v Olympii platil päť dní striktný zákaz vojen a iných násilností.

25.04.2024 14:00
debata (4)

Do Olympie, mimochodom, vedno so športovcami cestovali aj politici, predstavitelia gréckych štátov, pre ktorých hry boli príležitosťou uzatvárať politické dohody a upevňovať národné a kultúrne vzťahy.

Francúzsky prezident si uvedomuje, že jeho hlas na zastavenie paľby nestačí a o pomoc s dojednaním prímeria sa chystá požiadať čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga. Či myšlienku olympijského prímeria podporia ďalšie autority, je nejasné. Samozrejme, je dobre, že sa o olympijskom prímerí hovorí. Každý deň, keď človek nezabije iného človeka, sa ráta a je dobré si pripomínať, že šport už kedysi dôvodom na prímerie bol.

Či sa počas olympijských hier prestane či neprestane bojovať, však nakoniec rozhodne Hamas, Izrael, Rusko a Ukrajina. Ak je zmyslom prímeria bezpečnosť športovcov, tak prímerie praktický zmysel nemá. Hamas ani Rusko športovci v Paríži reprezentovať nebudú, a reprezentantov Izraela a Ukrajiny nečaká nebezpečná cesta do Paríža krajinami zmietanými násilím. Pohodlne a bezpečne sa do dejiska hier dostanú letecky.

Pre olympijské prímerie, žiaľ, v novodobej histórii chýba precedens. Kvôli športu sa vojny neprerušujú, iba sa o nich v priebehu hier menej referuje. K olympijskému prímeriu napríklad neprikročili Američania v Iraku ani v Afganistane. A keďže sa z konania olympiády stala prestížna udalosť, príležitosť propagovať hostiteľskú krajinu, respektíve režim, chýba vôľa oddeliť šport od politiky. Hry zvykne sprevádzať politický bojkot a niektorí športovci sú politicky diskriminovaní za to, koho reprezentujú. Šport nie je príležitosťou odložiť nepriateľstvo, ale, naopak, príležitosťou na nepriateľstvo, na poníženie nepriateľa.

Na tomto mieste je férové pripomenúť, ako sa to kedysi skončilo s Olympijskými hrami v Grécku. Ako šiel čas, pôvodných amatérov vystriedali profesionáli, príslušníci nižších vrstiev, vycvičení v jednej disciplíne. Od tretieho storočia už súťažili aj športovci negréckeho pôvodu. Keď po ovládnutí Grékov Rimanmi organizovali olympiády rímski cisári, nad Grékmi, ktorí sa ocitli v menšine, víťazili Sýrčania, Feničania, Ílyrovia, Afričania či Babylončania. Už sa neskladali ódy na víťaza, množili sa prípady korupcie, úroveň upadala. Nakoniec olympiádu s odôvodnením, že ide o pohanský nešvár, zakázali kresťania, konkrétne cisár Theodosius I. v roku 393.

Étos olympijského súťaženia a športu vôbec sa preceňuje. Olympijské prímerie nemá šancu, ak si športovci znepriatelených krajín nedokážu podať ruku. Olympijské prímerie by komplikovalo vedenie vojny. Je tu riziko, že nepriateľ prímerie zneužije a získa výhodu. Predovšetkým je ale prímerie stav, keď sa nebombarduje, nestrieľa, takže sa na vojne nezarába. Macronovi, niekdajšiemu bankárovi od Rothschilda, to musí byť jasné.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Pásmo Gazy #Emmanuel Macron #vojna na Ukrajine #Olympijské hry 2024 v Paríži #olympiáda 2024