Často k tomu dochádza na rozhraní rokov, teda keď je to najmenej vhodné. Ľadová sprcha infláciou osviežených cien a niekedy i celkom nových poplatkov však na vekové rozhranie príliš nehľadí. Vždy dokáže udiviť, dokonca o niečo viac ako rozkvitnutá jabloň v decembri. Počasie preto vôbec neviem predpovedať ani nejako predvídať.
Preto sa radšej urputne pridŕžam dosť vyhýbavého názoru, s ktorým ma oboznámili skúsenejší ľudia už v mladosti, totiž, že „žiadnu zimu ešte vlk nezožral“. Dal by som ho ako povinný do všetkých dostupných konverzačných príručiek, do tých modernejších s absolútne dôležitým doplnením, ktoré si súčasnosť navonok celkom prirodzene vyžaduje, že „ani vlčica“. S týmto presvedčením som zatiaľ vydržal, myslím si, pekných pár rokov, a mýlil som sa v tom, teda pokiaľ si pamätám, asi iba dvakrát. Ak sa tak stane i teraz, a počasie sa tejto pozoruhodnej prognóze šikovne vyhne, vôbec ma to nerozladí. No na druhej strane istotne budem zas asi tak o tretiu skúsenosť bohatší.
Napokon i nemecký filozof Martin Heidegger vyslovil vo svojom diele presvedčenie, že naša neschopnosť ovládať či ovplyvňovať počasie zostáva dôkazom prítomnosti tých vyšších, teda božských a priam transcendentných síl v našom, mocnou sekularizáciou už trochu pošramotenom svete. No to už smeruje za hranice spoločensky prípustnej ľahkej konverzácie, ktorá by sa v slušnej spoločnosti nemala dotýkať predovšetkým viery, politiky, a najmä výšky osobného príjmu. Ide o dosť opodstatnený názor, lebo ak sa cudzieho človeka celkom úprimne opýtate: „Koľko zarábate? A prečo iba toľko? Ste taký lenivý?“ len veľmi zriedka môžete počítať s nejakým dlhším priateľstvom.
Pri zvláštnych politických otázkach môžete potom napríklad chodiť celé hodiny s roztrepaným vajcom na hlave po milom južanskom meste, no z pôvodnej škrupiny OĽaNO vás potom už nikdy nevyzobe ani pokrytecké premenovanie tohto povzbudivého žartovného hnutia na takpovediac celé „Slovensko“. Nuž isto ani rozhovory o počasí už nemusia byť práve tým, čím kedysi bývali. Hneď sa do nich zapletie CO2, no i Greta (!), ružové vodičské preukazy a dosť početné premyslené nariadenia Bruselu. A tak.
Na tieto rozhovory už niekedy u nás nie je nálada, ak kedy vôbec bola. Skončia sa slúchadlami v ušiach, vytreštenými okáľmi v mobile, zubami zahryznutými do aorty niekoho naporúdzi. Kam sa tak náhle, ba celkom nedávno, vytratilo stáročiami budované nepreklenuteľné čaro prehovorov filozofických fakúlt?
O pár hodín nastúpia chvíle, v ktorých však musí pred tvárou sveta silne prehovoriť – žiaľ – aj mlčanie. Myslím však také to živé a láskavé. Ukryté v pohladení a objatí, v pohľade či v úsmeve, zabalené v obyčajnej náklonnosti a zmierlivej, hojivej slávnostnej dôstojnosti! Želám vám všetkým: Šťastnejší ďalší rok, priatelia! Šťastný nový rok 2024!