Podľa think-tanku Bruegel minuli vlády v EÚ na ochranu spotrebiteľov pred zdražovaním energií 646 miliárd eur. Len medzi septembrom 2021 a marcom 2023, keďže vo viacerých krajinách vrátane Slovenska programy pomoci pokračujú, konečný účet bude vyšší.
Maloobchodné ceny elektrickej energie tak vo väčšine krajín únie narástli za dva roky len o jednotky centov za kilowatthodinu. Domácnosti na hranici či pod hranicou, chudoby pocítia aj takéto zdraženie, no pre ostatných spotrebiteľov je zvládnuteľné. Z tohto hľadiska energetické subvencie uspeli. Pomohli tiež obmedziť inflačné tlaky.
Problémom je, že veľká časť tejto pomoci bola neadresná. Podľa Bruegelu takmer šesťdesiat percent tvorili necielené cenové opatrenia (zníženie cien energií), ďalších takmer dvadsať percent necielená podpora príjmov domácností. Len o málo viac ako pätina peňazí bola cielená na chudobné domácnosti, ktoré drahšie energie zasahujú najviac (okrem iného aj preto, že účty za energie tvoria už aj tak veľkú časť ich výdavkov).
Necielená podpora mala predvídateľné sociálne dôsledky: v roku 2022 narástol v Európe podiel ľudí, ktorí si nemohli dovoliť adekvátne vykúriť svoje domácnosti, na 9,3 percenta (zvýšenie približne o tretinu oproti roku 2021). V skupine ľudí ohrozených chudobou ich však bolo viac ako dvadsať percent. S trochou zjednodušenia možno povedať, že peniaze, ktorými vlády (vrátane slovenskej) pomáhali (a v niektorých prípadoch stále pomáhajú) financovať spotrebu ľudí s veľkými domami, bazénmi a pod. chýbali pri podpore tých, pre ktorých drahé energie znamenali skutočné sociálne riziko.
Okrem toho, vládne subvencie drahých energií nepomohli riešiť koreň problému: závislosť európskeho energetického systému od fosílnych palív dovážaných zo zahraničia. Európska únia síce dokázala znížiť spotrebu zemného plynu, no podľa prepočtov Medzinárodnej energetickej agentúry z ušetrených 55 miliárd kubických metrov len za tri miliardy mohla zvýšená energetická účinnosť a za asi rovnaké množstvo zmena spotrebiteľského správania.
Verejné financie tak subvencovali environmentálne neudržateľné energetické systémy. A keďže ľudia s vyšším príjmom a majetkom majú väčšinou vyššiu spotrebu energie, uľahčili im pokračovať v neudržateľnom životnom štýle, s veľkou uhlíkovou stopou. Len minimum podpory šlo do znižovania spotreby energií či do prechodu na obnoviteľné zdroje energie, najmä pre najchudobnejších spotrebiteľov. Práve táto skupina by pritom mohla zo zelenej pomoci profitovať dvojnásobne, ak by im znížila budúce účty za energie.