Užitočné sú inak. Sú hľadaním spoločného menovateľa. Demonštrácie ukážu prstom na nepriateľa, či už skutočného, alebo fiktívneho, a politici, ktorí za normálnych okolností medzi sebou súperia, dostanú od demonštrantov mandát spoločne nepriateľa poraziť.
Takto v Česku demonštranti iniciovali širokú a nesúrodú koalíciu proti Andrejovi Babišovi a na Slovensku širokú a nesúrodú koalíciu voči Robertovi Ficovi. Koalícia voči Ficovi sa nakoniec rozhádala a rozpadla, koalícii proti Babišovi bezvýhradne dôverujú biedne dve percentá občanov. „Antizlepence“ jednoducho nefungujú. História to však nevie, a tak sa opakuje. Súčasné české protivládne demonštrácie, teraz proti antibabišovskej koalícii, už opäť politikov tlačia k tomu, aby sa spojili proti nepriateľovi, ktorým je momentálne akýsi učiteľ Petr Fiala.
Čo by demonštranti, ktorí sa v demokratickom rozmare mierumilovne stretli 16. septembra na Václavskom námestí v Prahe, chceli od politikov? Aby opozičné iniciatívy nesúperili medzi sebou. Aby medzi sebou nesúperili opozičné strany v parlamente. A aby sa parlamentná opozícia s neparlamentnou spojili proti vládnemu „fialovému“ nepriateľovi. A rečníci na tribúne to už pochopili, takže sa otvára príležitosť pre ďalší protivládny zlepenec.
Keďže sú na Slovensku aj v Česku pri moci vlády poslušné Bruselu a servilné voči Amerike, demonštranti chcú, aby politici, ktorí ich vo voľbách porazia, mali plán „B“, a aby namiesto záujmu korporácií brali na vedomie záujmy vlastných občanov. Pod sochou svätého Václava sa už hovorilo o tom, že až sa rozpadne Európska únia, česká budúcnosť leží v strednej Európe. Spolu so Slovenskom, ktorému českí demonštranti želajú, aby vyhral a vládol Robert Fico, ktorý nechce vojnu, spolu s Maďarskom, ktorému závidia Viktora Orbána a dávajú ho českým politikom za vzor, a spolu s neutrálnym Rakúskom.
Nepriamym dôkazom, že hlas ľudu sa rozišiel s oficiálnou politikou, je reakcia provládnych, respektíve korporátnych médií. Tie sa obmedzujú na rátanie účastníkov a dôvody nespokojnosti ignorujú. O čo ľuďom ide, referujú iba nezávislé médiá. Tie evidujú, že sa od minulej akcie zmenila skladba demonštrantov. Dav bol viditeľne mladší. Zlepšili sa rečníci. Boli stručnejší, hovorili kompetentne k veci. Posun v atmosfére asi najlepšie vystihla advokátka, ktorá nechce, aby vláda odišla, ale aby bola odvedená. Ak sa v minulosti nad vládami vznášalo podozrenie z korupcie, dnes sú podozrievané z vlastizrady.
Protivládne demonštrácie nevedú k násilnému prevzatiu moci revolucionármi. Tak to nie je ani vtedy, keď to tak vyzerá. Ukazujú trend, smer, ktorým sa uberá mienka aktívnej menšiny. Demonštrácie predznamenávajú politický vývin, pretože ten závisí práve od nej. Väčšina výsledok iba vezme na vedomie a trpí.