Problém je v tom, že sme jednou z mála krajín EÚ, ktorá celých 30 rokov hospodári v mínusových, červených číslach. Ak by sme vystúpili z NATO a z EÚ, dôvera v schopnosť vybrať na daniach peniaze na splácanie terajších dlhov, úrokov z nich a požičiavanie si na plátanie nových deficitov by sa ocitla na bode mrazu. Stačí si spomenúť na rok 1998, keď sa slovenské dlhopisy na sekundárnom trhu medzi investormi obchodovali pri úrokoch vyšších ako 30 %.
Lenže vtedy sme nemali toľko pôžičiek, ako je to dnes. Keď Slovensko potrebovalo ozdraviť v roku 1999 v podstate štátne banky (VÚB, IRB a SLSP) odkúpením ich nesplácaných firemných úverov, bolo to možné len cez výmenu úverového „odpadu“ za štátne dlhopisy. Zo dňa na deň sme tak v snahe zachrániť štátne úverové kolosy na hlinených nohách prudko zadlžili krajinu.
Avizovať šetrenie a úsporné opatrenia pred voľbami je veľmi nebezpečné, pretože na voličov platia len medové motúzy v podobe prísľubu svetlých zajtrajškov cez farizejské slogany na reklamných pútačoch a predvolebných mítingoch. Sľubovať povolebný automat zaručujúci liečbu verejných financií najmä cez ekonomický rast možno prirovnať vyrastaniu z detských nohavíc. Dlhy sa majú kozmeticky spľasnúť tým, že výkon ekonomiky narastie tak, že klesne pomer dlhov k HDP. V nominálnom vyjadrení však so splácaním dlhov nikto ani nepočíta, keďže sa stále nabaľujú o nové pôžičky priebežne potrebné na zvládanie výdavkov verejných financií.
Skryté a zamaskované škrty vo verejných financiách prídu v podobe obmedzovania výdavkov pri uhrádzaní zdravotnej starostlivosti. Dôkazom sú čoraz vyššie poplatky za lieky alebo u zubárov. Rozpočtové triky sa využívajú napríklad pri definovaní zdravotných odvodov za poistencov štátu. Najmä pokiaľ ide o nezaopatrené deti a seniorov, poberateľov dávok v hmotnej núdzi a nezamestnaných. Manipulácia s výškou úhrad za tieto skupiny obyvateľstva dokáže veľmi diskrétne čiastočne okresať hrozivo vyzerajúci deficit verejných financií, pričom účet za túto bilančnú kozmetiku štátu zaplatí bežný občan.
Nedávne zvýšenie daňového bonusu na deti pracujúcich rodičov sa stalo terčom kritiky zo strany miest a obcí, ktorým sa výrazne znížili príjmy z podielových daní. Keďže však štát zároveň vybral oveľa viac na dani z príjmu od obyvateľstva, ušiel sa mestám a obciam väčší kúsok z koláča práve vďaka inflácii.
Niektoré politické zoskupenia majú v prípade volebného úspechu zámer znížiť dane vysokopríjmovým občanom, zarábajúcim po odpočte povinných zdravotných a sociálnych odvodov viac ako 41 445 eur ročne, z 25 na 19 %. V susednom Rakúsku pritom ľudia z takýchto príjmov platia daň 42 %.
Z uvedeného môžeme odvodiť, že Slovensko sa aj po voľbách chce stále riadiť v EÚ neprijateľnou rétorikou, že vyššie dane sú trestom pre úspešných. Odpoveď na to, kde a ako konsolidovať verejné financie po voľbách, preto zostáva záhadou.