Hlavnou príčinou nezhôd bola, minimálne na povrchu, ruská agresia voči Ukrajine. Európska únia sa snažila do záverečného vyhlásenia dostať jej jednoznačné odsúdenie. Pochopiteľne. Bolo by to dôležité politické víťazstvo: hoci väčšina latinskoamerických krajín na pôde Valného zhromaždenia OSN ruskú agresiu odsúdila, postoje individuálnych lídrov variujú medzi kategóriami „vlažné“ až „fakticky proruské“ (napríklad návrh brazílskeho prezidenta, aby Ukrajina akceptovala ruskú anexiu Krymu).
Táto snaha však únii nevyšla. Pre väčšinu latinskoamerických vlád je Ukrajina „problémom niekoho iného“. Rusko je agresívnou imperialistickou krajinou, jeho predstavitelia sú zodpovední za vojnové zločiny (od vraždenia civilistov cez mučenie vojnových zajatcov po únosy detí), no deje sa to na opačnej hemisfére.
Z normatívneho hľadiska to nie je správny ani dobrý postoj (a druhá strana by mohla oprávnene poukázať na viaceré hodnotovo nesprávne a zlé postoje EÚ či jednotlivých európskych krajín v iných oblastiach), no užitočnejšie bude postaviť sa k tomu prakticky: kvalita vzťahov EÚ s krajinami Latinskej Ameriky a Karibiku (platí to aj o iných regiónoch) sa bude odvíjať v prvom rade od toho, čo im je schopná únia (najmä ekonomicky) poskytnúť.
Tu sa dostávame k hlavnému dôvodu rozpačitého priebehu summitu. Pokiaľ ide o ekonomiku, v prístupe EÚ k regiónom globálneho Juhu je primnoho postkoloniálnych rezíduí. Iste, oprávnene kriticky poukazujeme na ničenie amazonského pralesa. No najmä vtedy, ak sa na uvoľnenej pôde pestujú poľnohospodárske plodiny, ktoré môžu konkurovať plodinám európskych farmárov. Už menej nás trápi pestovanie kŕmnych zmesí, ktoré dovážame pre environmentálne neudržateľnú živočíšnu výrobu v Európe. Prípadne, ak musí príroda ustúpiť ťažbe strategických nerastných surovín.
Iste, latinskoamerickým krajinám ponúkame investície do spracovania vyťažených nerastov, potrebných napríklad na výrobu batérií. No najmä preto, aby ich v surovom stave nevyvážali do Číny. Chceme ich my, pre vlastné megatovárne na batérie, do európskych elektromobilov (ktoré potom, prípadne, predáme s vyššou pridanou hodnotou do Latinskej Ameriky).
Latinskoamerické vlády nie sú žiadni svätci. Mnohé bezostyšne vykorisťujú prírodné zdroje a ľudí vo svojich krajinách, obohacujú seba a politicky prepojenú oligarchiu. V niektorých z krajín sú zas pri moci progresívne vlády, ktoré sa snažia o udržateľnejší a sociálne férovejší hospodársky model. Jedno však majú spoločné. Ťažko budú považovať za férovú ponuku, aby sa stali príveskami európskej ekonomiky.