Rok 1989 dnes vidíme v spätnom zrkadle ako premárnenú šancu zmeniť to, čo nefungovalo, a držať sa toho, čo fungovalo. S odstupom času vidíme, o čo sme prišli a čoho sme sa nedočkali. Teda za predpokladu, že to vidieť chceme.
Je jasné, že naša cesta na Západ bola od začiatku odsúdená skončiť na periférii Západu, pretože Západ sa rozširuje iba o periférie, na ktorých parazituje. A pretože je podstatou kapitalizmu parazitizmus, nedokáže sa Západ o periférie obohatiť, ale sám je odsúdený na perifériu postupne degenerovať. Čo vyzerá ako rast, je rakovina, ktorá spoločnosť zvnútra zožiera. Parazitizmus jednoducho nemá pozitívnu prognózu.
V čom je náš problém, skonštatoval už krátko po zmene režimu Ludvík Vaculík: „Porazili sme komunizmus, ale dôvody, pre ktoré vznikol, sú tu späť.“ Namiesto hľadania alternatívy k ideológiám, ktoré sa neosvedčili, sme sa vrátili ku kapitalizmu, ktorý sa už opakovane neosvedčil, a to s naivnou predstavou, že tentoraz sa osvedčí. Dôvodom bola lenivosť myslieť, hľadať niečo nové, maskovaná tvrdením, že kapitalizmus nemá alternatívu a že tretie cesty vedú do tretieho sveta. Dôsledkom vtedajšej lenivosti hľadať lepšiu cestu je dnešný úpadok Západu a jeho smerovanie do toho pomyselného tretieho sveta.
Režimy sa nemenia zo dňa na deň. Nový režim disponuje skúsenosťou generácií formovaných i deformovaných režimom predchádzajúcim. Až s generačnou obmenou sa teda prejavujú hendikepy alebo prednosti režimu nového. Až keď odíde generácia, ktorá absolvovala kvalitné vzdelanie, ukazuje sa, že nový režim má na svedomí spoločnosť nevzdelanú. Až keď zomrú starí zubári, zistí sa, že v novom režime, ktorý pohŕda centrálnym plánovaním, nemá kto ľuďom v odľahlých regiónoch opraviť zuby. A s odchodom generácií, ktoré túto republiku vybudovali, sa ukazuje, že nový režim so samostatnou, sebestačnou či suverénnou republikou v podstate neráta.
Keď štát nezaujímajú jeho občania, prestane občanov zaujímať ich štát. Predstava, že treba uprednostniť osobnú slobodu na úkor spoločenskej solidarity spôsobila, že sa zo spoločnosti vytratila solidarita, doširoka sa roztvorili nožnice medzi hŕstkou bohatnúcich bohatých a rastúcou väčšinou chudobných, a nasleduje obmedzovanie a nakoniec likvidácia osobnej slobody.
Blíži sa geopolitické zemetrasenie a s ním ďalšia križovatka, na ktorej sa bude účtovať so starým režimom a voliť nový. Ak sa v minulosti tvrdilo, že nemožno mixovať socializmus s kapitalizmom, dnes vďaka Číňanom vidíme, že to možné je. Vždy to bolo možné!