Je to len zbožné želanie. Všeobecné uznanie niečoho ako spoločného dobra sa nedalo dosiahnuť ani za režimu, v ktorom mala vládnuca strana mediálny monopol a povinným ideovo-politickým vzdelávaním pracujúcich zachytávala aj tých, ktorí sa vtedajším médiám vyhýbali. Prednovembroví výskumníci verejnej mienky vedia, že aj v zdanlivo monolitných časoch si ľudia vedeli udržať kritický odstup. Ponúkanej záruke anonymity dôverovali a odpovedali bez servítky. Analytik, ktorý pracoval pre vtedajší zväz socialistickej mládeže, spomínal, že prieskumy medzi mládežou v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch prinášali také zarážajúce zistenia, že sa ich báli odovzdať objednávateľovi v úplnej podobe. Aj vtedajší politici za zistenia verejnej mienky vinili analytikov a ich metodológiu, no so závažnejšími následkami.
Rozchod verejnej mienky a politického programu strany je dnes menej fatálny. Strán je veľa a čo nehrá do karát jedným, iné naopak legitimuje ako obhajkyne verejného záujmu. A aj to, čo neladí s programom strany, sa dá v kampani využiť. Musí však ísť o medzinárodné, globálne a od starostí každodenného života odťažité témy. S podporou odborníkov a medzinárodných autorít (zrkadlo svetovej či aspoň českej politickej mienky na nás stále pôsobí uhrančivo) strana dokáže veľa. Napríklad získať legitimitu mentora tmárskeho národa, ktorý by bez nej zapredal demokratické hodnoty za lacnejšie energie. Silný štát pre takéto strany nie je mrzké slovo – znamená silnejšiu medzinárodnú pozíciu istenú pevným putom ponad Atlantik.
Rozšíriť takýto pohľad na silný štát nie je ľahké. No ťažšie je postaviť sa proti verejnej mienke vo veciach domácich. Výrečným príkladom je dostupnosť bývania. Medzinárodnými dohovormi garantovaný záväzok štátu a expertízy, ktoré bývanie ukazujú ako základ našej schopnosti plniť občianske záväzky a prispievať k spoločnému prospechu, sú pekná vec, no ničotnosť oproti názoru verejnosti. Aj politici, ktorí chcú silný sociálny štát, sa témy dotýkajú len opatrne a tak, aby ladili s tézou o vlastníckom bývaní ako individuálnej zodpovednosti.
Žiadna strana sa zatiaľ neodvážila prísť s návrhom, aby štát mohol obecné samosprávy donútiť prijať ponúkané verejné financie a postarať sa o bývanie všetkých, ktorí to potrebujú. Pochybujem, že niektorý politický kandidát nájde odvahu argumentovať proti moralistom, ktorí odmietanie podpory nájomného bývania živia obrazmi vybývaných domov a za príčinu označujú povahu ich obyvateľov a neúctu k tomu, čo dostali zadarmo.
Silný štát bude možno jednou z hlavných tém predčasných volieb. No ani tentoraz zrejme nepôjde o prísľub záštity pre ľudí, ktorí nemajú ako preukázať, že prispievajú k spoločnému prospechu. Ich život, napriek zaklínaniu ochranou života, nie je na Slovensku dostatočným dôvodom pre ľudskosť.