Veď napríklad v súvislosti s environmentálnou a klimatickou katastrofou v hlbokom staroveku, ktorú príslušné autority označovali ako potopu, sám Noe, ktorý už na svojej lodi s rodinou a so všetkými možnými zvermi začal trpieť ponorkovou chorobou, vyslal spriatelené vtáky, aby našli súš. A prvá sa vraj vrátila práve holubica s halúzkou vavrínu v zobáku, čo bolo (prirodzene, že iba vtedy) v podstate pozitívnym znamením, že so svetom to ešte stále nie je celkom zlé.
Azda i to bol jeden z dôvodov, prečo ju o pár tisícročí neskôr namaľoval známy španielsky maliar Pablo Picasso a práve jeho kresba bielej holubice sa potom stala celosvetovo rešpektovaným symbolom mieru. Dlho bola aj zväčšená aj na stene paneláka, v ktorom som býval, ale čitateľ sa jej nemusí báť! Lebo hneď, ako to bolo možné, ju spoľahlivo „zateplili“ a omietli.
Podľa niektorých archaických teórií sú vraj všetky vtáky potomkami pravekých jašterov, ktoré v priebehu dejín stratili svoje prirodzené zastrašujúce rozmery a funkcie. Dnes už tento postoj k vtáctvu nie je až taký jednoznačný, veď aspoň podľa jednej konšpiratívnej teórie vtáčiky, čo naoko voľne čvirikajú okolo nás, sú v skutočnosti „drony“, ktoré vypúšťajú do sveta veľmoci a vlády, aby pomocou nich mohli sledovať, kontrolovať a ovplyvňovať robotný ľud.
Sám som sa stretnutiu s holubom vyhol v deväťdesiatych rokoch, keď ma americké veľvyslanectvo telefonicky požiadalo o posudok na udelenie štipendia pre nejakého neznámeho kolegu v USA. Podklady mi chceli poslať e-mailom, ale nemali sme počítač. Potom faxom, ale nemali sme ani fax. A tak. Navrhol som obyčajnú poštu. Referentka si ironicky povzdychla: „Ešte šťastie, že vám to nemusím posielať po poštovom holubovi!“ Poprosil som ju, aby to skutočne nerobila, lebo v tých časoch by poštový holub v materiálnych podmienkach ktorejkoľvek vysokej školy mohol iba zdochnúť od hladu.
To neznamená, že by som na tento mierový symbol zabudol alebo zanevrel. Veď často svojou nanajvýš skromnou prítomnosťou rúcal totalitné chúťky a mocenské ambície jednotlivcov i veľkých agresívnych kolektívov. Ako keď v predrevolučnom čase na Hlavnom námestí v Bratislave sedela na lavičke milá babička a kŕmila namrveným chlebíkom holúbky. Zlietavali sa okolo nej a vďačne ho zobkali. Spolužiačka mi s úsmevom referovala, že tento zločin neušiel pozornosti postaršieho a dosť plnoštíhleho policajta: „Nále, čo to tu robíte! Kŕmite tie parazity, tie mestské lietajúce potkany! Však tie len roznášajú tuberu! Choroby!“ Babička sa však vôbec nedala zastrašiť: „Nič mi nemôžete urobiť! To je symbol mieru!“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.