Pod tlakom vždy spravili alibistické minimum. Keď sa v máji 2010 začala riešiť grécka kríza, vytvorili záchranné fondy. V lete 2011 sa začal proces reštrukturalizácie gréckeho dlhu, teda zmena splátkového kalendára a odpis časti pôžičiek. Až dnes počujeme so všetkou vážnosťou hovoriť o rastových impulzoch, reštrukturalizácii bankového trhu a prípadných spoločných dlhopisoch.
To všetko napriek tomu, že už od toho mája 2010 bolo jasné, že program „žmýkania“ Grécku znemožňuje dlhodobejší rast, a teda tvorbu vládnych príjmov. Podobne ako to, že recept „všetci naraz splatia dlhy“ makroekonomicky nevyhnutne vedie k spomaľovaniu rastu. A že bez spoločných garancií ostáva európska periféria vysoko zraniteľná. Ale najmä že jadrom problémov je stav a fungovanie bankového sektora a širšieho finančného trhu.
Politici zlyhávali, no nemali to ľahké. Za zdanlivo jednoduchou operetou, ako to prezentujú médiá, ide v eurokríze naozaj o veľký komplex ekonomických a právnych otázok a zložitú spleť politických procesov. Mimochodom, daňoví poplatníci sa čertia, že celková pomoc Grékom, Írom, Portugalcom a Španielom sa blíži k hranici pol miliardy eur. Ale vlády európskych poplatníkov medzitým na priame dotácie bánk minuli tri a pol bilióna eur. Nie miliardy, bilióna!
Dnes sa arzenál krátkodobých riešení minul. Európa stojí pred otázkou, či krízu vyrieši rozvoľnením integrácie, alebo, naopak, jej posilnením. Obe možnosti sú reálne, dokonca aj ich kombinácia. Teda posilnenie integrácie podskupiny členských štátov a čiastočné „odpojenie sa“ iných.
Zoslabenie integračných väzieb by však malo veľké náklady. Bežný Európan si zvyčajne ani neuvedomuje, ako veľmi sme poprepájaní. Cezhraničná deľba práce je obrovská, máloktorý štát si vyrába stroje, chemikálie alebo stavebné materiály kompletne v rámci svojich hraníc. Podobne poprepájané sú mnohé služby. Ale Európa ťaží aj z toho, že sme jednoducho najväčší trh na svete, a teda máme v obchodných vyjednávaniach obrovskú váhu.
Aj preto sa od začiatku krízy v pozadí tvorili skôr základy pre hlbšiu integráciu. Vznikli nové finančné regulačné úrady na úrovni EÚ. Pakt Euro Plus vytvoril rámec pre väčšiu harmonizáciu sociálnych politík či daní. Zavádza sa striktnejšia koordinácia rozpočtových politík.
No až dnes stojí Európa pred otázkou, či má z týchto nových mechanizmov spraviť reálne mocenské štruktúry. Zatiaľ sa nové regulačné orgány o prámovoci delia s národnými a na koordinácii fiškálnych politík majú krajiny možnosť sa nezúčastniť.
Situácia však smeruje k tomu, že sa hlavy vlád členských štátov na stretnutí Európskej rady tento týždeň pokúsia prediskutovať pevnejšie zomknutie v rámci únie. Pravdepodobne sa nedostanú ďalej ako po deklaráciu. Po nej však budú v lete úradníci Európskej komisie ako aj kľúčových vlád pracovať na detailných návrhoch. A potom príde politicky veľmi zložitá jeseň.