V prvom rade, ako to už v takýchto prípadoch býva, celý dokument je kompromis kompromisov. Pôvodný návrh, ktorý odhlasovali ešte ministri vnútra v lete minulého roka, bol oveľa prísnejší. To vôbec neznamená, že tento migračný pakt nič nerieši. Rieši.
Toľko kritizované dublinské pravidlá sa menia. Kontroly migrantov majú byť efektívnejšie, vybavovanie žiadostí na vonkajších hraniciach EÚ rýchlejšie, s obštrukciami a klamaním pri predkladaní žiadostí sa má bojovať skracovaním lehôt. Vracanie neúspešných žiadateľov o azyl do krajín pôvodu má byť preto účinnejšie. Keď k tomu pripočítame opatrenia na národnej úrovni, najmä v krajinách západnej Európy, ktoré boli donedávna k migrantom až príliš naklonené a finančne štedré – do posledného času zvlášť Nemecko – dá sa očakávať, že tok migrantov a nápor na hraniciach by mali poľaviť.
Len to by sme nemohli byť v Európe. Pakt by mal do platnosti vstúpiť až o dva roky. Nijako nerieši príčiny migrácie, zvlášť z Afriky a z Blízkeho a zo Stredného východu. Ochrana hraníc na mori sa nijako okato nemení. Lode s migrantmi riadené pašerákmi budú mať stále voľné pole pôsobnosti. Sľuby, že od neregulovanej migrácie prejdeme k regulovanej, a teda, že si potrebnú pracovnú silu začneme vyberať alebo ju lákať priamo v domovských krajinách, zostali zatiaľ nenaplnené.
Dá sa očakávať, že v členských krajinách sa pred schvaľovaním v parlamentoch strhne poriadna búrka. Celý návrh je skôr rukavica hodená do ostrej diskusie pred júnovými voľbami do Európskeho parlamentu.
Nejde len o nás Európanov, ale aj o samotných migrantov, ktorí by sa radi presťahovali a sú schopní tomu podriadiť všetko. Ak by sa proces len trochu zlegalizoval, napríklad spoplatnil, veľakrát zúfalí migranti utečenci by nemuseli kráľovsky platiť pašerákom a otrocky sa im podriaďovať (trpieť). Takto, keď sa podmienky sprísnia a možnosti prísť pracovať do EÚ legálne sa vôbec neriešia, nelegálne spôsoby prepravy sa stanú ešte žiadanejšie. Niet divu, že kritike čelí prijatý pakt aj z druhej strany, ktorá poukazuje na ignorovanie základných práv utečencov.
Experti sa líšia i v interpretácii. Odzvonil prijatý migračný pakt povinným kvótam, alebo nie? Oficiálne áno, ale zavádza sa povinná solidarita s krajinami ležiacimi na vonkajších hraniciach únie. V praxi to znamená, že členská krajina si vyberie buď prijatie počtu migrantov podľa distribučného kľúča (v závislosti od počtu obyvateľov a veľkosti HDP), alebo postihnutej krajine finančne prispeje, či jej poskytne operatívnu a technickú podporu… Jeden neprijatý migrant by nás mal vyjsť zhruba na 20-tisíc eur.
Schválenie zatiaľ nič neznamená, migračný pakt čaká tortúra v národných parlamentoch. Podľa očakávania rázne nie povedal Viktor Orbán. Odmietavé stanovisko vyjadril aj minister zahraničia Juraj Blanár. Naše dve krajiny nezostanú osamostatnené. Dá sa očakávať, že v členských krajinách sa pred schvaľovaním v parlamentoch strhne poriadna búrka. Najmä ak panujú kontroverzie v interpretácii noriem.
Skôr musíme chápať celý návrh ako rukavicu hodenú do ostrej diskusie pred júnovými voľbami do Európskeho parlamentu. Preto sa až v máji vyjasní, či balík má šancu a ako je Európa pripravená v lete čeliť náporu migrantov. Na čierne scenáre zatiaľ radšej ani nepomýšľajme.