Strany sa na voľbách zúčastňujú, lebo si nemôžu dovoliť ostať mimo hry, no v skutočnosti ide pre ne o veľmi nepresný prieskum voličských preferencií. Parlamentné subjekty sa snažia príliš neprepadnúť, a, naopak, tí, ktorí sú mimo Národnej rady, alebo majú tendenciu z nej vypadnúť, sa pokúsia o kontrakciu. Stať sa môže hocičo, keďže predpokladaná nízka volebná účasť môže priniesť prekvapenia.
Keďže voľby by mali byť o témach, ideách a konfliktoch, eurovoľby majú (nielen) u nás vážny problém. Veľké politické strany, napriek vstupu do EÚ, vnímajú európsku agendu ako jeden z podbodov ich zahraničnej politiky, a preto sa jej málokto dôležitý venuje. A ak aj áno, ako je to v prípade Smeru, tak len z praktického hľadiska ako bolo euro alebo Schengen. No otázky veľkej európskej politiky, resp. súboja ideí o budúcnosti EÚ, ktorými sa náš kontinent trápi už desať rokov, sú pre politikov veľmi málo pochopenou témou. Toto vákuum líderstva využívajú okrajové a extrémistické politické sily, ktoré ich potom tlačia do kúta radikálnymi vyhláseniami o diktáte z Bruselu alebo strašením o byrokratickom superštáte. Je to vidno najmä napravo, kde si ani SDKÚ, ani KDH nedovolia byť ani trošku eurooptimistické, keďže by ich vlastné radikálne kópie roztrhali v zuboch. Tento fenomén postavil proti sebe relatívne eurooptimistickú verejnosť proti zjavne eurofrflošskej mienkotvornej politickej elite, takzvaných intelektuálov a následne novinárov.
Ešte že sú tu tieto voľby, ktoré tak poukazujú na iný, a možno vážnejší, problém. Všeobecne býva slovenská domáca politika poznačená nepomerom medzi veľkými ambíciami a malými schopnosťami. No v európskom kontexte sú aj naše ambície, aj schopnosti na veľmi nízkej úrovni. Čítajúc heslá v kampani, že každému kandidátovi ide o Slovensko, zabúdajú dodať, že najmä tam sa vedia ako-tak orientovať. So schopnosťami v európskej politike je to už oveľa horšie. Česť výnimkám, niektorým poslancom EP, ako aj slovenskému zastúpeniu v Bruseli, ktoré na mnohé témy nemá doma partnerov na diskusiu, a preto mnohé priority, ktoré presadzuje, iba dedukuje. A preto, ak sa stáva, že rozhodnutia v Bruseli robia byrokrati, tak je to často preto, že sú politici príliš krátkozrakí a lokálni, a do európskeho projektu nezasahujú a priznajme si, že ani nevedia ako, kedy a čím.
Aj preto je Slovensko oveľa menej počuť, ako je to v prípade Dánska či Fínska, ktoré majú porovnateľnú veľkosť ako my. Najbližšou veľkou skúškou týchto schopností bude vymenovanie šéfa Komisie, kde sa už dávnejšie začali hrať veľké hry. Slovensko sa už neprezieravo vyjadrilo v prospech terajšieho šéfa Barrosa. Dúfajme, že je za tým nejaká dohoda o portfóliách „národných“ komisárov v prípade úspechu tohto pomerne neúspešného Portugalca, a nie uhladenie slovenských prehreškov voči komisii z minulosti. Terajší europoslanci sa vyhovárajú na nezáujem médií, čo môže byť pokojne pravda, no médiá sa zaujímajú o zápletky a tie im treba sprostredkovať. Tu je však smutne ticho.
