Toľko ospevované koncesionárske poplatky zrušili v poslednom čase vo viacerých krajinách. Prednedávnom aj vo Francúzsku, kde vládne Emmanuel Macron so svojou stranou Obroda, ktorý je tak blízky najväčšej opozičnej strane Progresívne Slovensko. Zmeny nastali od nového roka aj v Rakúsku.
Koncesionárskej poplatky neexistujú ani v Španielsku, Holandsku, Belgicku, Dánsku či v pobaltských krajinách. V Nórsku, vo Švédsku, vo Fínsku a na Islande existuje zvláštna daň (licenčné poplatky sú tiež formou dane). V Írsku poplatky financujú iba 50 % výdavkov verejnoprávneho média, ostatné si musí privyrobiť reklamou. V Taliansku dve tretiny. V USA je systém zložitejší.
Nastavenie medzi množstvom reklamy (minutážou či objemom) je bodom sváru v nejednej krajine. Odhrýzanie z reklamného koláča prekáža súkromným médiám všade na svete.
Momentálne sa debata vedie aj v Česku. Napríklad súkromným médiám prekážajú webové stránky irozhlas.cz alebo podcasty. Čo všetko smú verejnoprávne médiá robiť na internete alebo na sociálnych sieťach, je otvorenou debatou vo viacerých krajinách. Lenže v Česku nie je žiadna hystéria. Debata je vecná a ide k jadru verejnoprávnej služby. Čo je jej poslaním? Koľko má ísť z verejných prostriedkov alebo z poplatkov občanov na spravodajstvo, publicistiku, výrobu filmov, seriálov a dokumentov, na kultúru, zábavu, šport?
To je otázka. Len nie na Slovensku. No keby sme na ňu vedeli odpovedať, našli by sme kľúč, koľko peňazí odkrojiť pre RTVS.
Čo od verejnoprávneho média požadujeme, čo by malo vysielať (nielen v spravodajstve), koľko taký špás stojí? Poďme sa konečne vecne a pokojne baviť, bez hysterických výkrikov.
Na Slovensku sa však debata zvrháva na formu financovania, pritom každý dobre vie, že nízke koncesionárske poplatky by zvýšil iba politický samovrah, a bez výdatnej štátnej dotácie by RTVS neprežila. Súčasne zmeny sú rýchle a účelové, no rovnako tak sa verejnoprávne médiá menili krokmi liberálov (SaS) za Radičovej i Hegerovej vlády.
Stále sa preceňuje spravodajstvo, jeho objektivita. Akoby sme stále žili v 90. rokoch, keď STV i Slovenský rozhlas mali veľký vplyv i ďaleko od objektivity. Tie časy sú v dnešnej dobe internetu a sociálnych sietí dávno preč.
Je to skôr zrkadlo politikov – jedno z ktorého tábora. Myslia len na zmienku o sebe samých. Citliví sú na akýkoľvek kritický pohľad. Najmä tí pri moci zabúdajú, že v médiách je väčšej kritike vždy vystavená vláda.
No verejnoprávne médium je o niečo inom. RTVS dlhodobo zaostáva za európskymi partnermi, aj keď sa postupne lepší. Chýba kvalitná tvorba, filmy a seriály, kvalitné zahraničné filmy (súčasné i z dejín filmu), viac dokumentov či spoločensko-politické seriály, ktoré v posledných 15 rokoch obleteli Európu a svet, no Slovensko z diaľky obišli. Nehovoriac o hudbe alebo umení. Spravodajstvo, publicistika či investigatíva by mali suplovať, čo malý slovenský trh neutiahne, napríklad širšie pokrývať dianie vo svete.
To nikdy nevyrieši akokoľvek kvalitný riaditeľ, iba zvýšené a stabilné financovanie. Najprv si musíme vyjasniť, čo od verejnoprávneho média požadujeme, čo by malo vysielať (nielen v spravodajstve), koľko taký špás stojí. Poďme sa konečne vecne a pokojne baviť, bez hysterických výkrikov a superrýchleho skráteného a polotajného konania (už typicky slovenského). Je otázka, či sme na Slovensku toho schopní.