Tri obce sú švédskojazyčné. Ostatné obce, dnes ich je 399, sú fínskojazyčné. Jazykový zákon, ktorý vstúpil do platnosti 1. januára 2004, nahradil starý zákon z roku 1922. Neprináša nijaké nové jazykové práva; jeho cieľom je zabezpečiť realizáciu existujúcich práv v praxi.
Jazykový zákon je založený na rozdelení úradov na jednojazyčné a dvojjazyčné. Povinnosti jednojazyčného úradu poskytovať služby v oboch jazykoch sú obmedzenejšie ako povinnosti dvojjazyčných úradov.
Podľa zákona sú ústredné orgány štátnej správy vždy dvojjazyčné, kým na regionálnej a miestnej úrovni sú ich pobočky jednojazyčné, ak v ich administratívnej oblasti sú iba jednojazyčné obce. Napríklad Najvyšší daňový úrad je dvojjazyčný, ale daňový úrad v Savo-Karélii je jednojazyčný a daňový úrad v juhozápadnom Fínsku dvojjazyčný. Každý má právo používať fínčinu alebo švédčinu podľa svojho uváženia pri kontakte s úradmi.
Aj jednojazyčné štátne úrady musia poskytovať služby v oboch jazykoch, ale ak nemajú potrebné jazykové znalosti na poskytnutie služby v jazyku klienta, môžu používať prekladateľov alebo tlmočníkov. Štátne úrady a obecné úrady sú teda povinné slúžiť v oboch jazykoch, neznamená to však, že všetci zamestnanci musia hovoriť oboma jazykmi.
Naše jazykové zákony sú celkom vyvážené a dobré. Ale občas sa objavuje kritika proti niektorým predpisom. Keď som chodil do školy – a pochádzam z fínsky hovoriaceho regiónu – musel som si ako prvý cudzí jazyk zvoliť švédčinu a na maturitnej skúške absolvovať písomný test zo švédčiny. Teraz začali mladí Fíni protestovať, že strácame energiu a máme zlé priority, keď musíme venovať toľko času štúdiu švédčiny, no aj tak nám nikto nerozumie, keď ideme do sveta. Mnohí mladí považujú za nezmyselné musieť sa učiť po švédsky a majú pocit, že im to dáva menej priestoru na učenie sa dôležitejších jazykov, ako je angličtina, francúzština alebo nemčina. Kritika viedla k niektorým zmenám. Ešte vždy treba študovať švédčinu (alebo fínčinu) ako druhý domáci jazyk najneskôr od 7. triedy, ale písomná maturita zo švédčiny už nie je povinná.
Po švédsky hovoriaci Fíni sú hrdí na svoje postavenie a chcú záruku, že si švédčina udrží svoje postavenie ako úradný jazyk Fínska. V niektorých obciach chceli úrady spojiť fínsku a švédsku školu, aby ušetrili, ale švédski Fíni sú proti tomu a tvrdia, že by to bola hrozba proti švédskemu jazyku. Okrem toho v niektorých oblastiach švédski Fíni boli silne proti tomu, aby fínske deti prijali do ich škôl. Tvrdia, že by to malo nepriaznivý vplyv na úroveň vzdelania, keď všetky deti nerozprávajú jazykom rovnako plynulo. Postavenie švédskeho jazyka je teda vo Fínsku vysoko politickou otázkou.
Ale celkovo sa nám darí žiť v multijazyčnej spoločnosti, pričom si ctíme naše dejiny a tradície a vzťahy medzi Fínmi hovoriacimi po fínsky a Fínmi hovoriacimi po švédsky sú veľmi dobré a úprimné.