Čo sa prestíže USA týka, Trump už stihol urobiť toľko chýb, že je otázne, či na ich urovnanie postačí úsilie nejakého jeho nasledovníka – i keby ten bol vo všetkých ohľadoch jeho opakom.
Lenže ak si svet zvykne na to, že najsilnejšia jadrová veľmoc a jedna z najmocnejších ekonomík sveta je nevyspytateľný činiteľ, ktorý nectí dohody uzatvorené či už s potenciálnymi protivníkmi, ale ani s vlastnými spojencami, povojnový medzinárodný poriadok môže celkom skolabovať. A už len vzhľadom na silu Spojených štátov a ich mnohoraké globálne angažmán by pritom hrozil ešte nepomerne väčší rachot, ako keď si z medzinárodného práva nerobí ťažkú hlavu, povedzme, Vladimir Putin.
Nepotrvá dlho a v Teheráne budú môcť tamojší jastrabi opäť verejne nastoliť otázku, aký zmysel vlastne malo vzdať sa nukleárnych ambícií, ak z toho prestanú plynúť ekonomické výhody, ktoré mali byť kompenzáciou.
Ďalšie roviny, v ktorých Trumpovo rozhodnutie zmení mapu reality – európska a iránska – spolu navzájom súvisia. Lídri Európskej únie, najmä však z Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie, teda z krajín, ktoré sú pod zmluvou podpísané, už avizujú, že svoju časť dohôd s Iránom budú naďalej pokladať za platnú a budú sa nimi riadiť. To isté tvrdia Čína a Rusko, a čo je najdôležitejšie, aj predstavitelia Iránu. Zatiaľ.
Slovko „zatiaľ“ môže byť napokon rozhodujúce. Ak totiž Trump dodrží druhú časť toho, čo v utorok „sľúbil“ (lepšie by možno bolo povedať, čím sa v utorok vyhrážal), zmluva sa môže otriasť v základoch aj bez toho, aby po Trumpovi od nej ešte ktokoľvek iný oficiálne odstupoval. Ak USA naozaj zavedú svoje vlastné sankcie nielen voči Iránu, ale zasiahnu aj firmy tretích strán obchodujúce s Iránom, dá sa predpokladať, že zasiahnuté európske firmy si čoskoro zrátajú pre a proti a samy ukončia svoj biznis s islamskou republikou.
Nepotrvá dlho a v Teheráne budú môcť tamojší jastrabi opäť verejne nastoliť otázku, aký zmysel vlastne malo vzdať sa nukleárnych ambícií (čiže snáh o získanie vojenskej výhody), ak z toho prestanú plynúť ekonomické výhody, ktoré mali byť kompenzáciou.
Kto bude potom na vine, keď Irán za takýchto podmienok obnoví svoj program obohacovania uránu? A kto bude na vine, keď sa európske firmy a ekonomiky začnú odvracať od intenzívnejšej výmeny so Spojeným štátmi? Tie ich neváhajú poškodiť iba preto, lebo ich prezident kedysi čosi vyhlásil v predvolebnej kampani a odvtedy sa v Bielom dome nenašiel poradca, ktorý by mu to vyhovoril. A ak sa našiel, bol „odídený“. Tak, ako prvý Trumpov šéf diplomacie Rex Tillerson a jeho poradca pre národnú bezpečnosť H. R. McMaster, ktorých nahradili notorickí kritici dohody s Iránom John Bolton a Mike Pompeo.
Urobiť niečo trvalo dobré býva v pozíciách, akou je aj tá Trumpova, ťažkým a nevďačným podnikom. Narobiť v mene bombastických a povrchných vyhlásení škody, ktoré budú potom roky žehliť iní, je, žiaľ, nepomerne ľahšie a súčasný americký prezident je toho dôkazom.