Voľba prezidenta priamo občanmi je v našom systéme ošemetná záležitosť. Hlave štátu dáva silný mandát a slabé právomoci. Lenže čo s tým? Vrátenie voľby do parlamentu by znamenalo hodiť ju opäť do rúk politických strán a ich nekonečných vojen. Prezidentský systém zasa u nás nemá žiadnu tradíciu a v našom prostredí by mohol vyvolávať ešte onakvejšie komplikácie.
Výkon funkcie hlavy štátu so silným mandátom a slabými právomocami takmer bez zvyšku závisí od osobných daností dotyčného. Priamo volený prezident môže deformovať systém „zboku“ a v snahe o znovuzvolenie povzbudzovať iracionálne vášne a strachy más. Oboje dnes vidíme v Česku. Alebo sa môže stať korisťou politických strán a poslúžiť ako zástupná postava vo vojnách vlády a opozície. Či už preto, lebo do takého chomúta vlezie sám, alebo preto, lebo jeho kandidatúra nemala obsah a politické strany ochotne vyplnia toto vákuum zaňho. Oboje zasa poznáme u nás na Slovensku.
Ani jeden z našich doterajších prezidentov sa nespreneveril poslaniu reprezentovať štát, jeho potreby a záväzky navonok. Horšie je to s ich pôsobením dovnútra. Potrebovali by sme hlavu štátu, ktorá by bola akýmsi ombudsmanom všetkých ombudsmanov a ktorá by autoritu svojho úradu udržala nad politickými stranami, nie v ich strede. To vôbec nie je málo a s právomocami to takmer vôbec nesúvisí.
Teoreticky by nemuselo byť také ťažké nájsť kandidátov či kandidátky, čo by dávali nádej, že budú práve takou hlavou štátu. Prakticky je však dnes takmer nemožné presvedčiť kohokoľvek rozumného a zároveň nepostihnutého samoľúbosťou, aby sa u nás na to dal.
Potrebovali by sme hlavu štátu, ktorá by bola akýmsi ombudsmanom všetkých ombudsmanov a ktorá by autoritu svojho úradu udržala nad politickými stranami, nie v ich strede
Naše budúcoročné prezidentské voľby, samozrejme, veľmi ovplyvní to, či sa Andrej Kiska rozhodne opäť kandidovať, alebo nie. Už teraz si dokážeme vcelku spoľahlivo predstaviť, ako by asi vyzerala kampaň a protikampaň. Kiskova nerozhodnosť (osobná či taktická) zatiaľ spôsobuje, že nikto, azda okrem rôznych chronických samokandidátov, nechce odkryť všetky karty.
Miroslav Lajčák svoju kandidatúru vylúčil, čím v zárodku zastavil pomaly sa črtajúcu „preventívnu“ protikampaň, ktorá by ho poškodzovala ako šéfa diplomacie. Marek Maďarič zasa tvrdí, že o svojej kandidatúre nikdy ani neuvažoval, hoci niektoré jeho slová a kroky z poslednej doby napovedali čosi celkom iné. Akosi samozrejme sa pritom predpokladá, že najsilnejšia vládna strana nejakého svojho kandidáta postaví. Podobne, ako sa to predpokladá u opozície: tá však zatiaľ, rovnako ako Smer, vyčkáva na Kiskovo rozhodnutie.
Pointa je však v tom, že či už bude Kiska znovu kandidovať, alebo nie, základná otázka zostane. Ako nájsť niekoho vhodného v prostredí, kde si vás bez veľkých peňazí sotva všimnú médiá a kde vás bez podpory (či odporu) politických strán sotva budú brať vážne väčšinoví voliči?