Tento predpoklad však akosi opomína jednu podstatnú vec, že verejná mienka vo vzťahu k cirkvi nie je niečo pevne dané, ale v priebehu rokov sa postoj obyvateľstva k nej mení.
To sa najlepšie odzrkadľuje na procese sekularizácie, ktorú možno považovať za sprievodný jav modernizácie. Rastúca individualizácia spolu s rastúcim materiálnym bohatstvom a stabilným politickým prostredím mali na Západe značný vplyv na pokles autority cirkví, čo sa odrazilo v poklese počtu ľudí veriacich v boha, v príslušnosti k cirkvi či samotnej dôvere k cirkevným inštitúciám.
Sekularizácia, ktorá u nás prebehla za bývalého režimu, síce nezískala takú legitimitu ako na Západe, no je jednoducho faktom, ktorý nemožno opomínať. Na cirkev sa preto hľadí dvojakou optikou: na jednej strane ako na aktéra, ktorý má čo povedať k aktuálnym sociálnym problémom, no rovnako veľká časť verejnosti má značné výhrady k jej prejavom, ktoré považuje za politické zasahovanie.
Je preto prirodzené, že i dôvera k cirkvi v posledných dvoch desaťročiach kolísala. Bolo by logické, ak by sa najvyššej dôvere tešila krátko po páde komunizmu, no nie je to tak. V roku 1991 cirkvi dôverovala zhruba polovica obyvateľstva, no druhá časť sa k jej pôsobeniu stavala rezervovane, ba odmietavo. Dá sa povedať, že cirkev vtedy ešte nemala vytvorené vlastné kanály, prostredníctvom ktorých mohla vplývať na spoločnosť a „prevychovávať“ ju. V časoch mečiarizmu, keď bola cirkev vnímaná ako demokratizačný protimečiarovský element, dôvera k nej stúpala, no v roku 2008 klesla opäť na porevolučné hodnoty.
Ako naznačuje posledné sčítanie obyvateľstva, popri poklese dôvery k cirkvi za uplynulých desať rokov došlo i k celkovému poklesu religiozity. Samozrejme, v porovnaní so zvyškom Európy predstavujú obyvatelia Slovenska stále mierny nadpriemer. Kauza Bezák však týmito číslami môže značne otriasť, lebo citlivosť verejnosti sa aj u nás pomaličky zvyšuje.
Ak by došlo k oslabeniu pozícií katolíckej cirkvi, bolo by to len a len jej vinou. Nemožno sa totiž tváriť, že sa nič nestalo, keď sa stalo.
Čo je však dôležité, Bezákovi sa podarilo prelomiť tabu – o situácii vnútri cirkvi sa už nemlčí, ale diskutuje sa o nej. Mnohí to môžu považovať za naštrbenie jednoty, ale ako vieme z minulosti, každá umelá jednota predstavuje tlakový hrniec, ktorý len čaká na výbuch. Ešte oveľa dôležitejší odkaz, ktorý zaznel z jeho úst, sa týka spôsobu financovania cirkvi. Bezák doslova povedal: „Pre mňa bude cirkev dospelou, keď bude samostatnou ekonomicky. Pokiaľ musí byť dotovaná, cirkev nie je samostatná.“
Je dobré, že aspoň niektorí predstavitelia katolíckeho kléru chápu, že odluka cirkvi od štátu by dôveru v túto inštitúciu mohla prinavrátiť. Čím viac budú proti nej brojiť, tým viac vlastne pôjdu sami proti sebe.