Svetská spravodlivosť býva omylná, s tým sa dá žiť. V štáte, kde spravodlivosť spí spánkom (ne)spravodlivých, sa však normálne žiť nedá.
Naťahovanie času bolo odjakživa taktikou, ku ktorej sa uchyľujú niektorí účastníci sporov. Spravidla tí účastníci, ktorí tušia, že by spor mohli za normálnych okolností prehrať. Aj tu však platí, že i keď to nie je pre druhú stranu sporu nič príjemné, žiť sa s tým dá. Koniec koncov, súdy môžu v takých prípadoch ukladať pokuty či iné tresty. Čo má však človek robiť vtedy, keď je hlavným sabotérom spravodlivosti súd sám?
Prípad Okresného súdu v Čadci, ktorý dokázal naťahovať konanie o podiel k nehnuteľnosti vyše dvadsaťtri rokov a sťažovateľka sa rozsudku dočkala až po dvoch sťažnostiach na Ústavnom súde, zostane (dúfajme) kuriozitou aj v našich pomeroch. Lenže o posledné zvyšky viery v spravodlivý štát vás dokážu obrať aj o poznanie kratšie súdne prieťahy.
Napríklad pri sporoch o stanovenie výživného na deti bohato postačí, ak si príslušný sudca nad spisom „pospí“ zo dva či tri roky. Je veľmi pekné, že takému sudcovi neskôr, keď zakročí ministerstvo spravodlivosti, hrozí možno až sedemdesiatpercentné krátenie platu až na jeden rok. Kde bola tá spravodlivosť, keď ju potrebovalo to dieťa? A kde je tá spravodlivosť, keď vás niekto, naopak, nespravodlivo vláči po súdoch, otravuje vám život a príslušný sudca sa tvári, akoby s verdiktom čakal na súdny deň?
Človeku môže byť napokon srdečne jedno, či sú súdne prieťahy zavinené sudcovou prepracovanosťou, predpojatosťou, alebo pramenia „iba“ v zlej organizácii práce na konkrétnom súde. Nás občanov sa štát tiež nikdy nepýta, či náhodou nie sme zavalení inou prácou a texty úradných či súdnych predvolaní, ktoré dostávame, sa nikdy nekončia odporučením, aby sme na ne odpovedali v termíne, aký nám osobne vyhovuje.
Údaje o tom, koľko štát každoročne vyplatí na odškodnom za prieťahy a koľkým sudcom bola za trest skrátená mzda, sú slabou útechou. Nejde tu totiž len o nejaký pocit zadosťučinenia.
Podľa nálezov Ústavného súdu naša justícia prieťahmi porušuje článok 48 Ústavy SR o základnom práve na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve na prejednanie veci v primeranej lehote… Akoby nestačili všetky tie pochybné rozsudky, podozrivé procesné chyby a nepresvedčivý morálny a odborný profil nejedného z našich sudcov. Ako sa dá dôverovať v štát, ktorého justícia porušuje ústavné práva občanov?
Všetci vieme, čo znamená, keď sa povie, že je niekde „roboty ako na kostole“. V našom súdnictve je roboty ako na Bazilike svätého Petra. A to je ešte veľmi slušne povedané. Existujú aj iné prímery. Napríklad ten o Augiášovi a jeho chlieve.