Katolícka cirkev ich neskôr buď vyhlásila za svätých, alebo exkomunikovala. Lenže rímsky biskup naposledy odstúpil takmer presne pred 600 rokmi. Dnes vo Vatikáne skôr dumajú, čo budú robiť s odstúpeným pápežom po tom, čo si zvolia nového. Tempora mutantur.
Joseph Ratzinger svojím rozhodnutím znegoval prístup svojho predchodcu Karola Wojtylu k pápežskému stolcu. Ako je známe, Ján Pavol¤II. na sklonku svojho života a svojich síl vyhlasoval, že z kríža sa nezostupuje, pretože na kríži sa musí vytrvať. Mnohí cirkevní predstavitelia vydávali vtedy jeho záverečné utrpenie za jedinečnú ukážku tej najsprávnejšej cesty rímskeho biskupa.
Benedikt XVI. si zoči-voči ubúdajúcim silám vybral cestu racionálnej úvahy. Aspoň teda súdiac podľa toho, čo o svojom rozhodnutí napísal on sám: „…pre pokročilý vek už nestačím so silami, aby som náležite zastával úrad svätého Petra. …musím priznať, že nie som schopný spravovať úrad, ktorý mi zverili.“ Mnoho cirkevných predstaviteľov bude dnes vydávať Ratzingerovu rezignáciu za jedinečnú ukážku múdrosti a starostlivosti o osud cirkvi. Isto medzi nimi bude aj nejeden z tých, čo v roku 2005 velebili Wojtylu za rozhodnutie umrieť vo funkcii.
Veru, časy sa menia nielen od storočia k storočiu, ale aj od pápeža k pápežovi. Kto chce, môže premýšľať o protikladoch slovanskej emocionality a germánskej racionality. Alebo o paradoxe, keď taký hlboko konzervatívny pápež, akým bol práve Ratzinger, končí svoj pontifikát v podstate v modernom štýle topmanažérov či politikov (aj to len niektorých).
V prvých reakciách predstaviteľov rôznych náboženstiev vo svete počuť na jeho adresu slová uznania za to, ako sa usiloval o dialóg a vzájomné porozumenie. To je možné a aj chvályhodné v tom zmysle, že ak sa hlavy cirkví a náboženstiev rozprávajú, je to určite lepšie, ako keď vedú vzájomné vojny. Veľa to však nehovorí o vzťahu pápeža k svetu, ktorý leží mimo cirkví a náboženstiev.
Tento vzťah bol vzťahom odcudzenia, nedôvery, zatratenia. Zamlčiavania či umenšovania zločinov, ktorých sa príslušníci jeho cirkvi dopúšťali na deťoch, spojeného s nepriateľstvom voči celým skupinám ľudí, usilujúcim sa vymaniť sa z obručí „tradície“, ktorá im prisúdila úlohu páriov. Aj tá ústretovosť k iným denomináciám bola napokon „vyvážená“ neochvejným odporom k akýmkoľvek zmenám v rámci jeho vlastnej.
Odchod jedného pápeža a čakanie na ďalšieho by bol azda námetom vhodným iba pre spoločenské rubriky. Lenže to by muselo ísť o nejakého starčeka zaoberajúceho sa úvahami o večnosti a podobnými, v zásade neškodnými záležitosťami. Všetci však vieme, že tak to nie je a ešte dlho nebude. Ani za Ratzingera, ani po ňom.