Podľa zamestnávateľov je to absurdný nápad. Firmy by nikoho nového neprijali, akurát by nútili súčasných zamestnancov zvládnuť rovnakú robotu za menej času a menej peňazí. Pochopiteľne. Ale čo je tu vlastne také pochopiteľné?
Je to stará hra na zlodejov a policajtov. Policajti vymyslia nový, dômyselnejší zámok, zlodeji vzápätí prídu s novým, dômyselnejším spôsobom, ako ho otvoriť. A tak ďalej donekonečna. Otázka je, kto je tu policajt a kto zlodej.
Banková daň? To je veľmi hlúpa myšlienka, vysvetlia vám experti. Banky si predsa svoje zisky doženú inde a inak, takže v konečnom dôsledku aj tak zaplačú ľudia. A my kývame hlavami ako somáriky.
Zvýšiť daň z príjmu právnických osôb? Katastrofa, zakričia analytici. Je predsa jasné, že keď sa daň z príjmu pre firmy zvýši čo i len o kúsok, každý podnikateľ, ktorý si váži sám seba, zbalí svojich päť slivák a odíde niekam inam. Tí, čo neodídu, presunú svoje účtovníctvo do daňových rajov. Štát nezíska nič a odnesú to ľudia. A my prikyvujeme: múdro vravia.
Darmo je, rozumejú tomu. Zvýšiť ochranu zamestnancov? Nonsens, povedia odborníci. Takýto Zákonník práce bude mať za následok akurát vyššiu nezamestnanosť. Je predsa logické, že než by podnikatelia znášali vyššie náklady na prepúšťanie zamestnancov, radšej ich vyhodia hneď. A my opäť načúvame: počuli ste slovo expertovo.
Radosť byť odborníkom v takej krajine. Stačí vám na to osvojiť si jednu základnú poučku: biznis iba využíva podmienky. Ľudia, naopak, všetko len zneužívajú. Sú predsa závistliví a leniví. Čo na tom, že kým produktivita práce na Slovensku už dosahuje tri štvrtiny priemeru Európskej únie, naše bežné mzdy ledva ak štvrtinu? Že v bežnom pracovnom čase sme pritom kdesi v prvej tretine európskeho rebríčka a v sume odpracovaných nadčasov sme ešte vyššie? Čo na tom, že prvý, kto dopláca na krízu, sú ľudia, ktorí sa o ňu nijako nepričinili? Najmä že nezamestnaný môže pri márnom hľadaní práce využívať nekonečný paušál od svojho súkromného operátora. Hľa, aká sme moderná a rozvinutá krajina!
Samozrejme, že krátkozraký by bol aj rovnaký prístup, iba s opačnými znamienkami. Ani zamestnávatelia nie sú automaticky podvodníci, na ktorých treba bič v podobe drakonických zákonov. Ale ani zamestnanci nie.
Žiaduca je rovnováha. Tá sa však v kríze vychýlila v neprospech ľudí, ktorým nad hlavami visí meč existenčných problémov. Nie je možné nadávať na nezamestnanosť a jedným dychom zhodiť zo stola každý návrh, ktorý by bolel aj niekoho iného ako len ľudí žijúcich od výplaty do výplaty. Alebo od podpory do podpory.
Spoločnosť, ktorá sa ustavične hrá na zlodejov a policajtov, je hodná akurát útrpného úsmevu. Presne ako my v Európe.