Podľa hodnotenia Svetového ekonomického fóra je naša justícia našou najväčšou konkurenčnou nevýhodou – v disciplíne „vymožiteľnosť práva“ sme skončili na 140. mieste zo 144 hodnotených krajín celého sveta. Podľa Eurobarometra majú zase obyvatelia Slovenska najnižšiu dôveru k súdnemu a právnemu systému. Dôveruje mu 29 percent Slovákov, čo je o 14 percent menej ako priemer EÚ.
Zbytočné je hovoriť, že podobné rebríčky sa minimálne sčasti zakladajú aj na takých ťažko uchopiteľných kategóriách, akými sú pocity a dojmy. Ich následky bývajú v každom prípade veľmi reálne. Tí, čo by chceli u nás normálne podnikať, nepotrebujú, aby sme ich na hraniciach vítali s červenými kobercami, chlebom a soľou. Ba možno by časom aj menej žiadali stimuly a úľavy. Čo však potrebujú dozaista, je predvídateľné prostredie, v ktorom sa problémy riešia civilizovane na súdoch a v ktorom súdy, okrem iného, rozhodujú v civilizovaných lehotách.
Skrátka, zlepšenie práce nášho súdnictva by pre zlepšenie obrazu Slovenska v očiach zahraničia, ale aj v očiach Slovákov samotných urobilo viac ako desať olympiád. Pretože vo chvíli, keď sa vyprázdnia olympijské dediny, keď sa odporúčajú všetky televízne štáby a odletia od nás posledné športové celebrity, zase pôjde len o to, či sa na Slovensku dá prijateľným spôsobom domôcť spravodlivosti, alebo nie.
Podľa údajov rezortu spravodlivosti u nás trvá súdne rozhodnutie v obchodných sporoch priemerne takmer štrnásť mesiacov. Civilné súdne spory trvajú priemerne dvanásť mesiacov. Znamená to, že čas od podania na súd až po verdikt sa môže pre dotknutú firmu ťahať priemerne cez tri finančné roky. Znamená to, že rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti alebo o výživnom môže v živote toho dieťaťa vykopať aj celý jeden rok hlbokú jamu neistoty. Takto vyzerá právne prostredie v 21. storočí v členskej krajine EÚ.
O tom, čo sa v posledných dekádach postupne deje s našimi podfinancovanými a vykrádanými verejnými sektormi, sa tu asi netreba zvlášť šíriť. Každý chodí občas k lekárovi, každý má v rodine školákov. Naše súdnictvo, tento jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, je iný prípad. Sudcovia sa môžu sťažovať, že sú zavalení prácou, určite však nie preto, že by im hrozila chudoba.
Teoreticky by to malo znamenať, že náprava súdnictva môže byť jednoduchšia, ako v prípade rezortov, na ktoré „nie sú peniaze“. To, že prax je úplne iná, zostáva jednou zo záhad našej politiky. A možno ani nie. Možno je to sčasti aj tým, že náprava súdnictva je beh na trať oveľa dlhšiu, ako je jedno volebné obdobie. Ak sa hovorí o odpolitizovaní justície, potom začať treba práve pri tom.