Aspoň podľa jeho dedičov. Už si dali spísať majetok zhabaný po vojne. Aj ten na Slovensku. Fabriky, celé mestské štvrte v Partizánskom, vo Svite, v Bošanoch, Bojnický zámok i s priľahlými kúpeľmi a elektrárňou.
S tým olejom na vodnej hladine to však nebude až také jednoduché. Nešlo o osobný, ale o firemný majetok, takže reštitúcie neprichádzajú do úvahy. A u nás sa z „firiem“ dočkali starého vlastníctva iba cirkvi. Navyše baťovský koncern by bol vzhľadom na svoje rozmery (v roku 1938 v ČSR zamestnával 40-tisíc ľudí) tak či tak znárodnený už v októbri 1945 na základe Benešovho dekrétu, hoci na základe finančnej náhrady. Lenže akú mal tento majetok cenu vo vojnou zničenom Československu? A podľa čoho sa by vypočítaval dnes? Aj s nákladmi štátu na rekonštrukciu zámku v Bojniciach?
Baťa si priťažil rokovaním s hlavným manažérom nacistickej ekonomiky Hermannom Göringom v novembri 1938 a nepotvrdenými informáciami, že sa podieľal na príprave plánu násilného vysťahovania Čechov do mrazivej Patagónie, aby sa pre Nemcov vytvoril v Českej kotline lebensraum, životný priestor. V roku 1947 ho v neprítomnosti Národný súd odsúdil na 15-ročné väzenie a konfiškáciu majetku. Aj v USA sa stal personou non grata, musel sa presťahovať do Brazílie, kde naďalej úspešne podnikal.
Po vyše troch desaťročiach od smrti ho český súd očistil od obvinenia z kolaborácie s nacistami. Teraz sa o slovo hlásia jeho potomkovia. Sú však skromní. O zámok neprejavujú záujem, chcú „len“ peniaze, niekoľko miliárd eur. Ak ich budú držať v rukách, tak ich možno investujú na Slovensku. Tak by sme sa z toho všetkého vlastne mali radovať. A či nie?