Keď vznikala, Európa bola hladná a zakladajúce krajiny neľutovali peniaze na podporu farmárov. Bez solidárnej podpory by sa Západ tak rýchlo nebol býval dočkal sebestačnosti, ktorá sa čoskoro premenila na problém hojnosti. Peniaze daňových poplatníkov sa odrazu začali míňať na to, ako sa zbaviť prebytkov. A do úplne novej tragikomickej polohy sa dostala spoločná politika v tomto odvetví, keď do únie vstúpili nové členské štáty. V tej chvíli sa ukázalo, že v EÚ sú vlastne dve spoločenstvá – jedno pozostávajúce zo starých a bohatých štátov a druhé z nových a chudobných.
Slovensko nemalo najhoršie poľnohospodárstvo. Keď sa u nás začalo budovať trhové hospodárstvo, malo dosť vlastného obilia, bravčového mäsa, hydiny i vajec. Dnes miera sebestačnosti klesla na 50 percent. Za obrovský úpadok si sčasti môžeme sami, ale prsty v ňom má aj Brusel, ktorý rád rozpráva o spravodlivosti. Tá v poľnohospodárskej politike zjavne neplatí, je najegoistickejšia spomedzi všetkých spoločných politík.
Stačí sa pozrieť, ako sa rozdeľujú dotácie: 85 percent plynie do starých členských krajín a zvyšných 15 percent prúdi do nových. A s veľkou pravdepodobnosťou sa na tom nič nezmení ani v novom programovacom období.
Je kríza a únia musí šetriť. Bude obmedzovať aj výdavky do agrosketoru, najmä v nových členských štátoch. Našiel si skvelú zámienku. Najviac dotácií dostávajú veľké podniky, preto im treba klepnúť po prstoch. Lenže nie je veľký podnik ako veľký podnik – povedzme vo Veľkej Británii farmy kráľovnej a na Slovensku, kde hospodária družstvá, stále najväčší zamestnávatelia na vidieku.
Slovenskí poľnohospodári sa zrejme do konca života nezbavia dojmu, že Brusel má snahu načisto rozložiť veľkovýrobné štruktúry. Nič nenarobíme s ich kolektivistickou minulosťou. Podniky sa do nových kapitalistických podmienok pretransformovali zväčša v pôvodných rozmeroch. Zo 16-tisíc poberateľov dotácií pripadá tritisíc na podniky, ktoré u nás obrábajú 90 percent výmery pôdy. Ak Brusel plánuje tieto firmy obrať "len“ o 4,3 percenta podpôr, teda o 17 miliónov eur, pustí im opäť žilou. Zatvoria sa ďalšie firmy, kde sa chová dobytok a ošípané, na ulici sa ocitnú stovky ľudí bez práce a z bohatého Západu sa k nám dovezú prebytky bravčoviny, jablká, paradajky, jahody.
Tak vyzerá solidarita v praxi, tak sa robí moderná environmentálna politika. Namiesto výroby čerstvých potravín rastie ich dovoz z druhého konca kontinentu. Na Slovensku medzitým pustnú sady, zeleninové plantáže a vidiecke obyvateľstvo stráca základné poľnohospodárske návyky. Všetci nakupujú často druhotriedne potraviny za akciové ceny. Aj také sú dôsledky „spravodlivej“ spoločnej poľnohospodárskej politiky. Páni európski poslanci, ktorí tak radi bojujú za spravodlivosť a rovnosť šancí, majú o čom premýšľať.