Každý, kto toto spojenie vysloví, si asi pod ním predstavuje nejakú svoju vlastnú verziu hrozby fašizmu či nacizmu. Jedno by sme si však pod ním predstavovať určite nemali. Hnedé nebezpečenstvo neznamená, že zle bude až vtedy, keď si národ oblečie hnedé košele. Zle bude totiž oveľa skôr.
V skutočnosti bude zle vtedy, keď sa národ začne mlčky prizerať, ako hnedé košele organizujú pogromy na „neprispôsobivých“ a na menšiny každého druhu. Keď sa do bežného jazyka, ktorým národ hovorí, začnú vkrádať slovné spojenia a frázy extrémistov. Keď si národ privykne, že ponižovaním menšín síce nevyrieši ani jeden zo svojich problémov, ale aspoň si tak uľaví a nebude sa musieť zaoberať ozajstnými riešeniami.
Na diskusiu o hrozbe fašizmu nestačí počítať holohlavých násilníkov a hovoriť si: ešte je to dobré… To, čo je dôležitejšie a čo si treba pozorne všímať, je tichý súhlas s ich počínaním a s tým, čo hlásajú, ktorý sa rozlieza medzi vystrašenými „normálnymi“ ľuďmi. Protirómske pochody a násilné demonštrácie, aké vidíme v susednom Česku, majú len málo spoločné s tým, koľko Rómov v Česku žije alebo akým percentom sa podieľajú na tamojšej kriminalite. Ani jedno, ani druhé sa za posledné roky výrazne nezmenilo.
Lenže anticigánizmus má v Česku už podobu celého hnutia „nahnevaných občanov“, ktorí vraj už neznesú parazitizmus poberateľov sociálnych dávok a ich neprispôsobivosť v susedskom spolužití. Tí skutočne bežní „nahnevaní občania“ sa síce do jedného šíku s adolescentnými holohlavcami s pálkami a mačetami nepostavia, to však neznamená, že fandia viac poriadkovým policajným jednotkám či dokonca Rómom. To ani náhodou.
Výsledkom schudobnenia strednej vrstvy v spoločnosti nebýva viac hnedých košieľ, ale čosi ešte horšie: viac súhlasu s nimi. Jedna vec je kríza. Druhá vec sú skorumpované a neschopné politické elity, ktoré ani v rokoch rastu nedokážu ten rast nasmerovať na väčšinu spoločnosti, len na jej mizivé fragmenty. Ekonomický úpadok v čase krízy znamená pre väčšinu spoločnosti len zrýchlenie dejov, ktoré by pri takej politike nastali tak či onak, len o čosi pomalšie.
Ďalšia vec sú médiá, ktoré si navykli na to, že vždy „idú s ľudom“ – až sa ocitli len na krok od organizátorov tých hanebných pochodov. Vedno s „ľudom“ tak dlho papagájovali frázy o „neprispôsobivých“, o „vyžírkach“, ktoré iba parazitujú na štedrom sociálnom systéme… až majú dnes čo robiť, aby sa od toho svojho „ľudu“ narýchlo dištancovali. Ak to vôbec chcú.
Zle bude oveľa skôr; nie až vtedy, keď do parlamentu vkročí prvá otvorene fašistická strana. Podľa toho sa treba zariadiť: tomuto zlu treba čeliť tiež oveľa skôr, a nie až vtedy, kým si ho začne všímať represívny aparát štátu. Extrémisti vždy boli a asi aj budú. Tým sa hnedá hrozba nemeria. Meria sa mierou súhlasu či nesúhlasu väčšinovej spoločnosti s ich ideológiou. Ako je to u nás? No, ak v Česku dnes bije dvanásť, my máme k dobru možno zopár minút.